Taerganské kroniky (1): Svet bez konca

PROLÓG

Dnes vládla veľmi priaznivá noc. Nefúkal vietor, ktorý by sa vojakom, hliadkujúcim na hradbách, snažil ukradnúť teplo spod brnenia, mrakov bolo na oblohe len pár, takže polmesiac mohol pokojne osvetľovať okolie, čo len zlepšovalo výhľad. Ak by sa zrazu prihnala armáda(hoci to bolo viac než len nepravdepodobné), videli by ju už z diaľky a mali by čas sa ako-tak pripraviť. Dokonca by pochodujúcich mužov aj počuli, pretože všade v meste vládol pokoj. Obyvatelia boli zalezení doma, čo na neskorú nočnú hodinu nie je príliš prekvapivé, len kde-tu bolo počuť spev nejakých zatúlaných opilcov a v Zálive kráľov sa na vode kĺzalo len pár lodí.

Sir Colger prižmúril oči. Naozaj bola jasná noc. V diaľke zbadal odrážajúce sa striebristé mesačné svetlo od vôd Waethu a ešte ďalej, čo, ako sa hovorí, človek kameňom dohodí od delty rieky, videl blikajúce svetielka mesta Selharys.

Mať tu oheň, dal by doňho ruku za to, že všetky tieto lode sa plavia práve tam alebo na juh od hlavného mesta, kde leží Aeidrien. Lenže vzhľadom na nepodstatnosť toho mesta, určite to bude prvá možnosť. Žiaľ, oheň tu nemal, a tak si nemohol ohriať ruky.

Z jednej vysokej veže sa začalo ozývať zvonenie. Udrelo dvakrát.

Dve hodiny ráno, pomyslel si uľavujúco. O chvíľku mu skončí služba a on bude mať na celý deň voľno. Chvíľu čakal, kým sa konečne dotrepal Jamnal, jeho dobrý priateľ, ktorý nebol ani zamak dochvíľny. "Meškáš," oznámil mu.

"Ja viem," odrazil jeho narážku meškajúci vojak. "Len som sa zdržal doma..."

To už sir Colger vedel, koľká bije. "Už zase si sa pristavil pri víne?"

"Nóóóó, možno?

"V službe nemáme piť, ty trubiroh!" Oboril sa naňho a pokrútil hlavou. Rozhodol sa, že sa nebude rozčuľovať kvôli takémuto chmuľovi. Už sa tešil domov, kedy zalezie do postele k manželke a spolu sa zohrejú, kým budú deti spať ako zarezané. Čím skôr príde, tým skôr bude.

"Už sa to nestane," zamrmlal Jamnal skôr pre seba.

"Keby som ti tak mohol veriť," zasmial sa, keď začal schádzať po schodoch. Nelenil a len čo sa dostal na cestu, nasadil svižné tempo hore kopcom smerom ku hradu. Predtým, ako pôjde opačným smerom, ako práve ide, musí ísť ešte prejsť opevnenia na hrade a až potom si bude môcť odložil v zbrojnici zbroj. Mestská hliadka ju má totiž len prepožičanú, nevlastnia ju.

***

Za menej ako polovicu hodiny mal prejdené i opevnenia na hrade. Začal schádzať po schodoch smerom do zbrojnice. Tá sa nachádzala na prvom poschodí smerom nadol od prízemia, takže si musel prejsť ešte aj po točitom schodisku smerom po zem, čo ho vždy veľmi deptalo. Každý deň chodil pravidelne do zeme. Akoby nestačilo, že sa do nej dostane i po smrti...

Vyšiel po schodoch zase späť hore, zbroj ho už neťažila, a preto mu to šlo rýchlejšie, keď si uvedomil, že je niečo zle. Všimol si ľudí, čo pobehovali sem a tam ako nejakí blázni a potom začul aj bitie zvonov. Bolo naliehavé, hlasné a najmä poplašné.

Niečo sa dialo.

"Hej, čo sa robí?!" Zakričal na jedného sluhu.

"Vypukol požiar!"

"Požiar? Kde?!"

Odpovede sa mu však už nedostalo.

Sir Colger sa rozbehol spolu s davom von na veľké nádvorie, kde už bolo zhromaždených mnoho a mnoho ľudí - sluhovia, kuchári, vojaci... Všetci stáli a pozerali sa hore, v tvárach sa im zračila hrôza a ženy si zakrývali ústa či dokonca oči, aby tú hrôzu nevideli.