Taerganské kroniky (1): Svet bez konca

41. POKÁNIE

Dnes vládlo odporné počasie. Cez noc sa zo severu pod náporom studeného vetra prihnali ťažké chuchvalce mračien ponárajúce celú krajinu do svojho tieňa, čo by ani nebol taký problém, keby z nich nezačalo snežiť. Eigofeth bol týmto bielym plášťom prírody dosť zavalený a fakt, že to neprestávalo - skôr zhoršovalo sa -, vôbec nepomáhal ako ľuďom a armádam, tak ani procesii, ktorá sa len pred chvíľkou zastavila pred bránami Aesgonu.

Hradby sa stihli za štyri roky opraviť, koniec koncov, to Cirkev si zaplatila za ochranu a kráľ Wollys prispel štedrou sumou, aby tento proces urýchlil. Mohutná drevená brána bola otvorená dokorán a priam lákala mužov, aby vošli dnu, ale nemohli. Nie predtým, ako sa pohne ich vodca. Ten sa akurát vybral proti klesajúcim vločkám, mieriac do mesta. Pred ním išiel kňaz v červenom rúchu a za mužom niekoľko jazdcov, zakrútených do plášťov, aby si uchránili aspoň trochu tepla pred tak nepriateľským počasím. Medzi nimi a kňazom už boli len dve osoby - muž držiaci tmavomodrú zástavu s čiernym havranom a muž, ktorého sa celý tento zástup týkal.

Sám kráľ.

Bol oblečený len v prostom oblečení, bez topánok či pokrývky hlavy chrániacej hlavu pred vetrom a snehom. Korunu nechal v Baellaryse. Cesty v meste nikto nikdy nevydlaždil, boli plné črepov, špiny, výkalov a ostrých kamienkov, na ktorých sa človek ľahko porezal. Jediná výhoda tak príšerného počasia spočívala v tom, že blato zamrzlo na kameň a väčšina nebezpečných vecí bola zamrznutá hlboko v ňom. Väčšina.

Celá promenáda sa pohybovala pomaly dopredu, kňaz mlčal, v ruke držal lampáš so sviečkou ako znak Vládcovej prítomnosti, jazdci sa na koňoch hýbali pomaly dopredu, no držali sa v úctyhodnej vzdialenosti, kráľovská zástava bezvýznamne visela zo žrde a kráľ, najmocnejší človek v tejto časti sveta, sa pomalým krokom lopotil dopredu s pokorne sklonenou hlavou a rukami spojenými na páse.

Správa o tom sa šírila po meste ako oheň a čoskoro sa na uliciach zišli davy, aby sledovali poníženého kráľa. Vládlo mŕtve ticho prerušované len horlivým šepkaním alebo občasnými výkrikmi typu "nech žije kráľ!," "uzurpátor, zhor v pekle!" alebo "vrah vlastnej krvi!" Inokedy by zúril pre také slová, ale dnes ich ignoroval...proste len kráčal vpred po uliciach Aesgonu mieriac tam, kde to všetko začalo.

Wollys mal pocit, že trvalo tisíc rokov, kým sa od brány dostali pred portál katedrály, kde sa odohral jeden z najhorších zločinov v histórii Taerganskej ríše. Do nej však vošli len dvaja ľudia - kráľ a kňaz. Hlavná loď bola plná šľachticov ešte vždy verných korune, bohatých mužov a vplyvných osôb, všetkých, čo podporovali kráľa. Všetci do jedného nespúšťali pohľady zo starnúceho muža trasúceho sa od zimy, pomaly kráčajúceho uličkou, ktorú preňho vytvorili zo svojich tiel, mieriac do zadnej časti chrámu popri oltári až do krýpt pod katedrálou. Zanechával za sebou slabú krvavú stopu. Dole v kryptách už na nich čakalo niekoľko desiatok mníchov. Každý jeden z nich na vlastné oči videl, ako jeho muži zabili arcinogara, a teraz prišiel čas, aby sa dlhá ruka Aragbara Harvicka prestala po ňom naťahovať zo záhrobia, pretože od jeho smrti sa nekonečné množstvo problémov v ríši ešte len začalo kopiť.

Kľakol si pred nimi na staré, ubolené kolená. Už keď sa modlieval potreboval mäkký vankúšik, aby neprišiel o kĺby a teraz musel trpieť neutíchajúcu bolesť a chlad kamennej podlahy. Zdvihol ruky smerom k nebu a sklonil hlavu, nahlas sa modliac k Vládcovi, aby mu pomohol povedať pravdu, a Matke, aby mu odpustila všetko zlé, čo spáchal.

"Musíte byť konkrétny, pane," ozval sa kňaz, čím narušil vznešené ticho celej akcie.

Zdvihol hlavu. "Som," zadrkotal Wollys zubami.

"Nie," nedal sa kňaz. "Čo vám majú odpustiť, aké zlé veci?"

Zhlboka sa nadýchol, ale nepovedal to, nemohol. Dobre vedel, že to jeho hnev stál Harvicka života - vedel to až pridobre, ale Cirkev Tarutov si nemohla dovoliť, aby ich najdôležitejší spojenec v boji proti kacírom v tejto časti sveta mal poškvrnenú povesť, a tak to hodili na onorutov a dokonca ešte dostal titul Bojovník viery. Lenže teraz musel ísť s pravdou von. "Kajám sa pred Vládcom ohňa i Matkou hôr a prosím ich o odpustenie za svoje ťažké hriechy. Spovedám sa, že som nevedomky zapríčinil vraždu arcinogara z Aesgonu, Alagbara Harvicka," slová mu kĺzali po perách ako víno. Išlo to ľahko. "Jeho krv bola preliata v chráme, kde sa odohralo veľké násilie, čo je proti zákonom ľudí i bohov, a preto, aby som odčinil tak hroznú vec, prelejem vlastnú krv."

Všetko už bolo vopred pripravené podľa dohodnutého plánu, a tak sa jeden z mníchov postavil za kráľa s krátkou brezovou metlou v ruke. Zahnal sa a dvakrát ho ňou udrel do chrbta. Potom ju dal druhému mníchovi a ten urobil to isté a takto sa uňho striedali.

Kňazi pôvodne žiadali päť rán, ale po nátlaku, že ide o kráľa, boli ochotní to znížiť na tri - za každého boha -, keď vzali do úvahy kráľov vek, podvolili sa na dve - za Matku a Vládcu -, pretože by to jeho telo nemuselo vydržať.

Miestnosťou sa ozývali zvuky bičovania a modlitieb kráľa, no tie postupne utíchli a vystriedali ich bolestivé vzdychy, ktoré naberali na intenzite a hlasitosti.

Pri štyridsiatom treťom mníchovi už mal chrbát na kúsky a oblečenie červené od svojej vlastnej krvi.

Pri sto šestnástej rane kráľ vykríkol od bolesti.

Chrobáčikovia, zabudol som vydať novú kapitolu, ako som si dnes uvedomil, a tak to teda napravujem :)