Taerganské kroniky (1): Svet bez konca

25. TRÚBENIE BOHA VOJNY

O štyri roky neskôr

Nad hlavami sa im vznášalo dusivé ticho, napätie by sa dalo krájať aj prejdením ruky cez vzduch, tak husté bolo - človek mal pocit, že siaha až na druhý koniec rozsiahleho poľa rovného ako horizont. Alebo to ku nim siahalo napätie odtiaľ? Dobrá otázka, na zamyslenie vhodná, lenže teraz nebol čas premýšľať. Teraz bol čas vytrvať, zatvrdiť si srdce a konať!

Priamo v prednej línií sedel na koni jazdec v starom, dotlčenom brnení, ktoré malo najlepšie časy za sebou. Keby si dal dole prilbu, svet by mal možnosť uzrieť ostré rysy jeho lícnych kostí a nosa, husté strnisko, dlhé slamené vlasy a jantárové oči. Nonelh Galani sa poobzeral okolo seba. Všade videl to isté: obrovské kone chované do bitky, na ich chrbtoch sa niesli stovky a tisíce vojakov v brneniach a potrhaných plášťoch, v rukách držali tmavomodré štíty s vyobrazením letiaceho havrana a tento erb vial na mnohých žrdiach čoby vlajky. Tak veľa vojakov a koľko z nich je ešte aj rytierov!

Lenže ja medzi nimi nie som, pomyslel si namrzene. Nepochyboval o tom, že mu bolo ukrivdené. Kráľ Wollys si želal, aby Alagbar Harvick, arcinogar z Aesgonu, zomrel. Nonelh a jeho spoločníci tak urobili - zabili ho priamo v katedrále! Bohovia to videli, bude za to prekliaty, ale za ten titul to stálo, no kráľ nereagoval správne: namiesto toho zúril a zostal zhrozený, nedostali žiadne tituly či odmenu. Museli iba bojovať - to bol totiž jediný spôsob, ako neprísť o hlavu. Ich konanie totiž rozpútalo tak veľa zla! Čo počul, tak správa o vražde arcinogara z Aesgonu sa šírila ako oheň do všetkých kútov sveta a netrvalo dlho, kým sa to dozvedela aj Cirkev kdesi ďaleko na západe. Kráľa však neobvinila - vina padla na hlavu onorutských útočníkov, ktorý vraj vtrhli do chrámu a kňaza zabili. Nonelh a ostatní ho tam podľa tejto fámy prišli zachrániť. Ale neskoro.

Odvtedy ubehli už štyri roky a čím viac času prešlo, ako sa zdá, tým menej ľudí tomu naozaj verilo. Všetci v Eigofethe z toho obviňujú toho "doranthovského uzurpátora," ako ho volajú, a žiadajú spravodlivosť. Tak to vlastne všetko začalo: onoruti sa začali lepšie vyzbrojovať a sústreďovať vo Vysokej záhrade či každom väčšom centre, kde bola moc tarutov alebo kráľa slabšia, mnoho šľachticov z Taerganu i Allaratu si tiež začalo stavať armády a vyhlásili korune vojnu, potom tu bol ešte kráľ a jeho verní, ktorí si taktiež postavili armádu, aby sa ubránili tejto búrke. A ako posledná kvapka do mora vojny padol dážď z východu, keď Vakatari priplávali na konci leta z Bosliothu na stovkách lodí a teraz okupujú rozľahlé územie medzi Kráľovniným lesom, Mesačnou hliadkou a Zelenou pláňou a neprestajne robia ozbrojené (a ničivé) výpady hlbšie do vnútrozemia, teda ak sú chýry pravdivé.

"Kráľ nemá šancu vyhrať, sú proti nemu onoruti, bojovníci, čo sa neboja zomrieť i polovica krajiny, ktorá ho viní nielen za Aesgon, ale taktiež za lady Naenyru. Túto bitku prehráme," povedal mu sir Lydel deň predtým, ako ho v bitke pri Meničovej skrýši zabili, ale mýlil sa, bitku vyhrali. Edent a Darrok zomreli dva roky nato v bitke o Ľaliovú lúku, ktorú kráľovi muži vyhrali a rozdrvili onorutov. Krajina sa za tú štvorročnú vojnu, ako sa začala nazývať, hoci nikto nevedel, ako dlho ešte potrvá, zmenila na vypálenú pustatinu plnú anarchie.

A teraz mal pred sebou ďalšiu bitku. Preto sedel na svojom koni hneď v prvej línií a vyzeral nepriateľa, ktorý stál nepohnuto ďaleko pred nimi - jediné, čo prezrádzalo ich polohu, bol lesk výzbroje a zbraní či občasné zatrúbenie, ktoré ich asi malo posmeliť a kráľových mužov postrašiť. Včera večer si vypočul rozhovor dvoch generálov, ktorý boli spolu močiť. Obaja hovorili o vyčerpanosti kráľovského vojska, malých príjmoch a o tom, aká dôležitá mala byť táto bitka, ale to vedel každý: ak by vzbúrení šľachtici vyhrali, mohli by prekročiť Zurčiacu vodu a zastavili by ich až brány Baellarysu, no ani tie nadlho.