"Chceli netvora. Rozhodol som sa im jedného dať."
[Prvá časť trilógie Taerganské kroniky]
Žiadneho muža nenazýval otcom a žiadny muž ho neučil narábať s mečom. Žiadna žena preňho nebola matka a žiadna mu nedávala pocítiť lásku a nehu. Nemá rodičov...
Snažila sa kráčať pomaly, aby pôsobila čo najpokojnejšie, ale vôbec jej to nešlo. Udržiavala rýchle tempo - už dvakrát nechýbalo veľa k potknutiu sa na leme šiat, čo sa jej motal pod nohy, a tak si musela suknicu nadvihovať. Nebolo by príliš vznešené, keby ju pred zrakmi sluhov a tých pár rytierov, čo tu bolo, zvalilo na podlahu ako podťatý strom. Dobrá otázka však bola aj tá, či by si to vôbec niekto všimol. Väčšina ľudí teraz len pozerala z okien či zapaľovala čo najviac sviečok, aby roztrhli šero, čo v hrade panovalo.
Pretože uprostred dňa nastala noc. Hovorí sa, že človek neuverí bláznovstvu, dokým ho neuvidí na vlastné oči, ale ak to bola pravda, ju tento výrok sklamal. Ona na vlastné oči videla, ako zrazu začalo slnko pomaly tmavnúť, akoby ho nejaká čierna guľa začala pohlcovať a napokon ho zakryla úplne, až bolo vidieť iba lúče na okrajoch. Vyzeralo to akoby niekto do vzduchu vyhodil zapálený kameň. Tým to však neskončilo, pretože začala tmavnúť aj obloha, až sa stala čiernou ako najhorší nočný des. A teraz ešte aj krváca...
Bála sa nad tým premýšľať, ale snažila sa nedať to na sebe znať, vždy, keď kráčala po chodbách, vždy, keď bola na očiach, prihovorila sa hocikomu, aby ho upokojila a dodala mu nádej, ktorú sama nemala. Slnko zomrelo a s ním aj obloha, bol to koniec sveta? Všetko nasvedčovalo tomu, že áno. Znamenala to, že sa blíži aj ich smrť? Určite. A smrti sa predsa bojí každý, len blázni nie.
Usmiala sa na dvoch rytierov v poctivo neleštenej zbroji, čo prešli okolo nej a odbočila doprava, kde bolo niekoľko komnát pre hostí, hoci počet tých, čo ich využili za posledné dva roky, by dokázala spočítať na prstoch jednej ruky. Lanatar nikdy nebol príliš navštevované miesto, ale to nikdy nevadilo.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dotkla sa kľučky a nehlučne dvere otvorila, len čo vkĺzla dovnútra, zase ich zatvorila. Tentokrát ju prezradilo len slabé šťuk. Vďakabohom, horelo tu pár sviečok, ale i tak tu bola poriadna tma. Poobzerala sa okolo seba. Bola to jednoduchá miestnosť s kozubom, almarou na oblečenie, stolom, stoličkami a jedným kreslom, na druhej strane zase bola posteľ s baldachýnom. Usudzujúc podľa nadvihnutej prikrývky, niekto tam ležal.
"Ste hore, Wellor?" Opýtala sa do ticha. Odpovedal jej len pohyb pod prikrývkami. Zomkla pery do úzkej čiary, na toto nemala náladu a ani čas, a preto sa rýchlim krokom priblížila k posteli, chopila sa lemu prikrývky a prudko ju odhrnula. Blízko pri nej sa rozvaľoval nahý muž, možno tridsiatnik, spočiatku ho ani nepoznala, ale potom si všimla, ako mu spod čiernych štetín vykúka ružová jazva tiahnuca sa cez celé čelo. "Sir Mylon!" Skôr to meno vykríkla ako zašepkala, čo bol jej pôvodný plán. Nemyslela si, že nájde jedného z bývalých ochrancov jej zosnulého manžela v posteli...nuž, jej hosťa.
Muž oslovený ako Mylon sa prudko posadil. "Čo sa deje?" Začal sa obzerať a vtedy si ju všimol. Asi sekundu na seba len pozerali, kým si ona uvedomila, v akej trápnej situácií sa vlastne ocitla. A on? Chudák, ten bol úplne vydesený. "M...mo...moja l...lady...." Zajachtal dobreže si nezahryzol do jazyka, kým to povedal.
