Taerganské kroniky (1): Svet bez konca

32. ZRADA ČÍHA VŠADE

Ešte od Wellorovej komnaty neprešla ani šesť metrov, keď sa jej za chrbtom ozvali šuchtavé kroky, dotyčná osoba mala očividne naponáhlo a blížila sa smerom ku nej. Už ich poznala, a tak vedela, na koho sa môže tešiť.

"Moja lady."

Otočila sa čelom ku svojmu majstrovi. Bol to celkom čulý šesťdesiatnik s chumáčmi sivých vlasov a tvárou ošľahanou vetrom i vráskami. Bolo na ňom vidieť, že toto nie je náplň jeho života a že kedysi robil niečo iné, niečo, čo ho zaujímalo oveľa viac, ale potom sa ten sen skončil. Nikdy ho nevidela v ničom inom ako v bledozelenom rúchu s krémovým plášťom, na ktorom sa dobreže nepotkýnal. "Áno?" Opýtala sa, hoci malý zvitok v jeho rukách spozorovala už predtým. Dnešný deň sú samé správy, znamenia a posolstvá.

Podal jej malý stočený papier. "Prišla vám správa, bohužiaľ, neviem povedať od koho, nikdy som taký erb nevidel..."

Znel skutočne zmätene, čo len prehĺbilo jej zvedavosť, pretože majstri by mali vedieť všetky erby, ktoré sa používajú aspoň v tejto časti sveta alebo krajiny. Rýchlo si ho vzala a pozrela sa na pečať. Vosk bol červený a v ňom bola otlačená trochu zložitá laengley, ľalia, s tromi okrasnými kvetmi - ten stredný bol vztýčený a dva na bokoch mierne zohnuté. Cítila, ako sa jej zastavilo srdce, keď si uvedomila, komu tento znak patrí. Vôbec netušila, čo by mohlo byť jej obsahom, bolo tu toľko možností! Rukou opatrne prešla po tom znaku akoby sa chcela uistiť, že je skutočný, no vtom sa zastavila. "Čítali ste tú správu," povedala na rovinu.

"Nie, moja lady, to by som si nedovolil!" Bránil sa, na čele mu začali vystupovať kvapôčky potu. Teplo tu rozhodne nebolo, žeby teda začal byť nervózny?

"Nie?" Opýtala sa Athyne a urobila krok dopredu k mužovi, ktorý jej nebol verný. "Ako je potom možné, že je ten vosk ešte teplý? Musel prejsť veľmi dlhú cestu, aby sa ku mne dostal, o tom nepochybujem, a za ten čas by určite vychladol."

Majster urobil krok dozadu. "Pani moja, ja naozaj neviem o čom to..."

"Dosť tých lží!" Zvolala na celú chodbu. "Myslíte si, že neviem o tom, ako čítate všetky moje správy? Povedzte mi prečo! Komu potom posielate hlásenia? Anatolymu?"

Tentokrát sa jeho zmätenie zdalo naozaj skutočným, ale ju nemohol tak ľahko oklamať. "Komu? Nie! Neviem, kto je Anatoly, prosím!"

"Ticho!" Štekla.

"Pani moja, je tu nejaký problém?" Ozvalo sa za ňou.

Prudko sa otočila, za ňou stál ďalší muž, o ktorom neverila, že mu môže naozaj dôverovať. Som obklopená nepriateľmi... Desiatkami. Uvedomila si. Mám vôbec nejakého priateľa? "Kto ste?" Opýtala sa muža, ktorý mohol mať približne štyridsať rokov, bol nízky, ale zato zavalitý, mal okrúhlu tvár a veľké hnedé oči.

"Som majstrov pomocník," povedal. "A prichádzam za vami s týmto mužom..." Až teraz si všimla, že za ním stojí muž...do tváre mu sotva videla, pretože mal prilbu a celý bol zahalený v brnení. Bol jednou veľkou kovovou sochou. "Volá sa Nonelh Galani a prišiel z veľkej diaľky len preto, aby vám mohol slúžiť..."

Na takéto veci nemám čas, zamrmlala si v hlave. "A prečo mi to nepovie sám?"

Muž si zložil helmu, na plecia mu padli zlaté vlasy. Mierne sa uklonil. "Ospravedlňujem sa, moja lady," prehovoril muž predstavený ako Nonelh Galani. "Prešiel som veľkú diaľku, aby som mohol prísť a položiť vám k nohám meč na znak dôvery a vernosti, ochoty splniť každý váš rozkaz a zabiť, ak to bude nutné."

"A prečo by som mala chcieť niekoho do svojich služieb?"

Pokrčil plecami (ak sa to v tom brnení vôbec dalo). "To musíte vy vedieť najlepšie, ja vám do toho rozprávať nemôžem." Znovu si nasadil prilbu.

Athyne si uvedomila, že presne takýchto ľudí potrebuje: silných, pravdepodobne aj nebezpečných, ochotných ju počúvať na slovo a bez zaváhania urobiť, čo sa im povie. Potrebujem ozbrojené psy, lenže môžem mu naozaj dôverovať? "Tak dobre," prehovorila po krátkej odmlke. "Nonelh Galani, vašou prvou úlohou bude vziať môjho verného majstra do žalára a postarať sa, aby neušiel." Začnem malými vecami a úlohami, dokým si nebudem istá.

Vojak sa pozrel na majstra, na ňu, na majstrovho pomocníka, a keď ten nebadane prikývol, pohol sa z miesta. "Nie! Nechaj ma! Pani moja, prisahám, že som vám verný, toto tu je nejaké spiknutie, pro..." Nonelh mu vrazil do líca, až čosi chraplo, potom schmatol úbohého starca po krk a začal ho ťahať preč. Majstrov pomocník sa jej poklonil a nasledoval ich.

Len čo boli preč, Athyne sa znovu pozrela na ten zvitok. Zlomila pečať a rýchlo si správu prečítala. Zradcovia sú hocikde, ale zlé správy všade. Už zo začiatku tušila, že ju ten text nepoteší a mala pravdu, tie správy boli otrasné, katastrofálne. Mesiace a roky príprav sa zrútili ako zle postavený dom uprostred búrky - zostali trosky, nič viac. "Merfon losgiash." Pustila pergamen na zem, kde sa hneď vznietil a o chvíľku už po ňom zostali len čierne franforce, neužitočné a zbytočné. Vzdychla si a pristúpila k veľkému oknu, ktorý ponúkal pohľad na oblohu. Ešte pred chvíľou bola denná, ale teraz už panovala noc a prerušovala ju len jasná hviezda, za ktorou sa vliekol dlhý, žiarivý chvost modrejší než morské hlbiny alebo čarodejnícky oheň. Zjavila sa odnikadiaľ, nebola tam a potom sa jedna hviezda akoby približovala, žiarila mocnejšie a postupne sa od nej oddeľoval akýsi pás svetla, dokým z toho nevzniklo to, čo na čo sa Athyne teraz díva.

"Žijeme v dosť šialených časoch," povedal Wellor, keď sa postavil vedľa nej sledujúc to isté, na čo pozerala i ona. "Deň len tak mizne, príde noc a na nebi sa objavujú modré hviezdy. Bohovia asi majú veľmi zlú náladu."

"Dúfajme, že je za tým len ich vrtoch a nič horšie," zamrmlal Athyne. Kútikom očka sa pozrela na muža či skôr ešte chlapca...ťažko ho zaradiť...vedľa seba. Pýtala sa samej seba, či sa mu dá veriť, či je len ďalší zradca, čo sa hrá na priateľa alebo ním naozaj aj je. Vedela, ako by to mohla zistiť, hoci ten spôsob sa jej moc nepáčil. "Wellor?"

"Prosím?"

"Ak by som mala na vás jednu prosbu, vôbec nie peknú, takmer odpornú, splnili by ste ju?"

Odmlčal sa, stále sledoval tú hviezdu. "Záleží na tom, o čo by ste ma požiadali."

Zhlboka sa nadýchla...a povedala to.

Takmer po mesiaci sa publikuje nová kapitola, ak si ju teda niekto ešte prečíta. Blížia sa prázdniny, takže sa to možno trochu zlepší, ale budem k vám úprimný: nebaví ma to. Stratil som už akosi to zapálenie pre písanie, kedy som si myslel, že dokážem publikovať niečo svetoborné. Tak či onak, stále to nechcem vzdať :)