"Chceli netvora. Rozhodol som sa im jedného dať."
[Prvá časť trilógie Taerganské kroniky]
Žiadneho muža nenazýval otcom a žiadny muž ho neučil narábať s mečom. Žiadna žena preňho nebola matka a žiadna mu nedávala pocítiť lásku a nehu. Nemá rodičov...
Priamo za ním ležali naukladané nie jedna či dve, ale dokonca štyri mŕtvoly, ktoré tvorili peknú červenú mláčku, do ktorej takmer stúpil. Vôňa krvi zaútočila na jeho nos a jemu uniklo slastné zavrčanie, teda skôr zvieraťu v jeho útrobách, čo sa tohto pachu chytilo ako záchranného lana a začalo sa ťahať čoraz vyššie. On si to však nevšímal, tieto telá len oživovali nepríjemné spomienky na to, čo sa stalo dávno i nedávno. Stále mal v pamäti, ako ho Athyne de Fayethová o čosi požiadala:
"Wellor?"
"Prosím?"
"Ak by som mala na vás jednu prosbu, vôbec nie peknú, takmer odpornú, splnili by ste ju?"
"Záleží na tom, o čo by ste ma požiadali."
Zhlboka sa nadýchla. "Prekvapivo ste teraz asi jediná osoba v celom hrade, ktorej dôverujem. Potrebujem, aby ste z môjho zradného majstra získali informácie. Pre koho pracuje? Ako dlho jeho faloš už trvá? Koľko zradcov s ním spolupracuje? V akom som ohrození? Chcem vedieť úplne všetko. Urobíte to pre mňa? Je mi jedno, ako moc bude trpieť, proste to zistite." Takmer to znelo ako rozkaz.
"Vy chcete, aby som ho mučil," nebola to otázka lež prosté zhodnotenie očividného.
Uprela naňho pohľad svojich orieškových očí. "Prosím, Wellor, viem, že žiadam moc, ale skutočne ste asi jediný, komu sa tu ešte dá veriť..." Nedopovedala.
Dlho na seba mlčky pozerali, kým Kendris chabo prikývol. "Dobre, urobím to."
"Ďakujem," vydýchla si...
Bolo to len pár minút po tom, ako mu osobne priniesla správu od Elyson z Druidštejnu. Jej obsah naňho tak zapôsobil, že vážne uvažoval o odchode späť, ale vedel, že nemohol. Mal tu prácu a pohľad na Athyne ho utvrdil v tom, že si jeho najlepší priatelia poradia aj bez neho. Chlapcove živé sny sa zhoršovali a Elyson netušila, čo si počať ako s ním, tak aj jeho podivným chovaním. Vraj sa jej čoraz viac odcudzoval - čo dávala na vinu Artharovi, s ktorým sa zase zblížil. Lenže Kendris na tom zlodejovi bez mena videl na očiach, ako hlboko ju miluje, videl to dávno pred ním a sám ho musel dokopať k tomu, aby jej to povedal. Úprimne? Žiarlil. Aj on chcel niekoho milovať tak hlboko, ako on Elyson, ale bolo to ťažké, keď musí hľadať medzi mužmi a nemôžete nikomu otvorene povedať o svojej orientácii, pretože by vás asi upálili za sodomiu.
"Ainar, nehádaj sa so mnou! Počul som vŕzganie! Si snáď hluchý, že to nepočuješ?"
Menič zažmurkal, aby vyhnal tie spomienky z hlavy. Nechcel mať pred očami, ako toho starého muža nezaučene rezal nožmi, pálil rozžhaveným kutáčom, škriabal pazúrmi alebo... Nie! Nemysli na to! Neskoro. Mal to pred očami. Tú tmavú miestnosť so škripcom, vedrom na potkany, pílkami na rozrezanie tela, drvičom kolien a kopy iných odporných vecí, ktoré spôsobovali starcovi neuveriteľnú bolesť, ktorá ho napokon položila skôr, ako z neho niečo vymámil. Celý čas však kričal, plakal a prosil, ale nič neprezradil - mlčal ako hrob...metaforicky.
Z hrdla mu ušlo vrčanie, neľudské a agresívne, adrenalín sa mu vlial do žíl.
"Počul si to?" Ozvalo sa spoza dvier.
Vtedy sa Kendris alebo skôr vlk v ňom rozbehol proti dverám.
Ako baranidlo rozrazil drevené dvere a ocitol sa na chodbe, odkiaľ sa len pred chvíľkou tak zúfalo snažil dostať. A Kendris ešte stále chcel, ale jeho zmysli už prebralo zviera v ňom, narástli mu tesáky, oči sa rozžiarili na azúrovú modrú a bažil po krvi svojich nepriateľov, ktorý ho zahnali do úzkych.
"Palamír, pozor!" Zakričal ten druhý - zrejme Ainar -, ale bolo neskoro. Vlk už našiel nechránené miesto na hrdle a zabodol tam svoje pazúre až po brušká prstov, ktoré ho ďalej nepustili. Palamír zachrčal, z úst mu priamo na svojho vraha vyfŕkla krv a pomaly ho zložilo na chrbát, kde sebou ešte párkrát pomykal, než duša opustila telo.
Ozvalo sa vytasenie meča. "Ty hajzel!" Ainarove oči horeli nenávisťou. Vlkove zase nadprirodzenou túžbou po krvi, za ktorou bol ochotný urobiť čokoľvek - dokonca aj vraždiť mužov lepšie vyzbrojených od seba...ďaleko lepšie. "Zabijem ťa!" Urobil dva kroky dopredu, než máchol mečom, čomu sa menič s ľahkosťou uhol, mierne skrčený sa šmykol po kamennej podlahe viac dopredu a udrel ho päsťou do brucha. Ozbrojenec sa zatackal dozadu, ale rýchlo znovu nabral rovnováhu a urobil výpad priamo na vlčiu hlavu. Ten rýchlo odskočil dozadu, až meč udrel do podlahy a vyletela iskra, ako ostrý kov narazil na studený kameň.
Vlk vyštartoval dopredu, prehupol sa cez mŕtvolu a skočil svojmu protivníkovi okolo krku. Tvrdo spadli na zem. Jeho tesáky sa doň zahryzli tak jednoducho akoby kusali vzduch a stisk len zosilnel, keď na jazyku pocítil horúce kvapky života, po ktorých skryto túžilo zviera v každom meničovi - bol to kúsok temnoty, ktorý do nich prešiel počas bojov proti démonom, a už nikdy sa ho nezbavili rovnako ako Lonelovia svojej smrteľnosti. Časť Strážcu podsvetia kolujúca v ich krvi, aby z času na čas otrávila srdce nevinnej bytosti.
Hrad sa zatriasol pod mocným výkrikom, ktorý zo seba Ainar vydoloval. Bol tak silný, že prinútil dokonca aj vlka, aby od neho ustúpil. Dosiahol čo chcel, stále mal v ústach pachuť krvi, k tomu aj nepriateľov skolil, a tak začal ustupovať do úzadia, aby sa Kendris predral na povrch. Tesáky a pazúry zmizli, oči zhasli a s hrôzou hľadeli na masaker, ktorý zvnútra akoby cudzej mysle mohol jedine pozorovať. Rýchlo si utrel ruky i ústa do rukáva, aby sa zbavil krvi.
Pohybujúci sa tieň za sebou vôbec nepostrehol, dokým sa neozval hlasný výdych a ploský buchot, ako smrteľne zranené telo zradili vlastné nohy a jeho tvár sa zblížila s podlahou.
Kendris sa prudko otočil, pripravený brániť sa. Zrejme to bolo viac mužov, ako len títo dvaja. V tom mal pravdu, ale ten tretí mu už v žiadnom prípade nedokázal ublížiť. Už bol mŕtvy.
"Musíš si lepšie strážiť chrbát," ozval sa hlas tlmený kovovou prilbou zakrývajúcou celú tvár okrem očí, ale i tie bolo len veľmi ťažké rozoznať. Možno aj preto rytieri nabalený v ťažkom brnení budili taký rešpekt...a niekedy aj hrôzu.
"Vďaka za...záchranu?" Nebol si celkom istý, čo presne to bolo, ale rozhodne aspoň neskončil s čímsi zabodnutým v bruchu. "Kto ste?"
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rytier (alebo len muž v brnení?) vložil meč do pošvy a zložil si prilbu. "Nonelh Galani, prísažný bojovník lady Athyne de Fayethovej," predstavil sa muž s vlasmi ako slama a očami farby jantáru. Mal veľmi ostré črty tváre, ktoré akoby hovorili: "daj si pozor, lebo oľutuješ." Kendris o tomto mužovi už počul slovo či dva, ale príliš ho neriešil, bol proste len jedným z mnohých ľudí žijúcich v Lanatare. "A kto si ty?"
"Kendris Wellor, hosť." Veľmi vznešené označenie. "Neviete mi povedať, čo sa tu deje?"
"Ani nie, ale myslím, že lady je v nebezpečenstve," odvetil Galani.
Prikývol. "Počul som, ako sa títo dvaja," poukázal na dve mŕtvoly, ktoré mal na svedomí," zhovárajú o tom, že ju ešte nenašli."
"To je dobré, je tu veľa mužov, a tak sa musíme poponáhľať, aby sme ju našli prví. Tie výkriky však pritiahnu pozornosť, mali by sme sa pohnúť."
Ako na zavolanie započali rýchli dupot mnohých nôh blížiacich sa k miestu, kde dvojica stála. Nečakali na nič a rozbehli sa aj oni.
A nová kapitola je na svete! Ja som si akurát včera večer spomenul, ako som v jednej recenzii dostal sprda za názov "Rojse," takže som sa rozhodol ho zmeniť a možno popridávať pár vecí do mapy :3
