"Chceli netvora. Rozhodol som sa im jedného dať."
[Prvá časť trilógie Taerganské kroniky]
Žiadneho muža nenazýval otcom a žiadny muž ho neučil narábať s mečom. Žiadna žena preňho nebola matka a žiadna mu nedávala pocítiť lásku a nehu. Nemá rodičov...
Ak by sa práve nestal zázrak, určite sme nemali šancu utiecť. Nežili sme však v rozprávke a vzdialenosť medzi nami a prenasledovateľmi sa stále viac a viac skracovala. My sme mali unaveného koňa a sami sme boli uťahaní ako psi, oni boli čerství a určite aj zvyknutí naháňať pocestných, aby ich okradli. Nech som sa na to pozrel z akejkoľvek stránky, videl som to dosť čierno.
Tráva kdesi pred nami zašušťala. Prinútil som sa odtrhnúť pohľad od všetkých tých chlapov, čo nás dobiehali a s neblahým tušením som sa pozrel pred seba. Moje tušenie sa, žiaľ, ukázalo byť pravdivým a v mysli mi vyjavilo asi desať rôznych nadávok na zhodnotenie tejto situácie.
Dvaja chlapi, oblečení v koži a plášťoch, s kovovými cvokmi na chráničoch rúk, nôh i na opasku, stáli niekoľko metrov pred nami, jeden si v ruke ťažkal kyjak a druhý pevne zvieral dvojsečnú sekeru.
"Nezastavuj!" Zakričala Elyson a bežala ďalej. Nechápavo som sa na ňu pozrel ponad konský chrbát, no ona sledovala chlapov pred sebou a pery sa jej neustále hýbali.
Toto je naša smrť, pomyslel som si. Rozbehnúť sa proti dvom ozbrojeným chlapom, popri čom ja som mal len v čižme odložený malý nožík a ona zbraň ani nemala. Avšak, ak som mal zomrieť, tak aspoň zomrieť úctyhodnou smrťou, ktorú dostane vojak v boji. Nie som vojak a nikdy ním nebudem, no môžem sa naňho aspoň hrať.
Pevnejšie som zovrel opraty, v hrdle som pocítil tlak potlačovaného výkriky, ktorý mi asi mal dodať odvahu.
Celým lesom sa ozval výkrik, no nepatril mne a ani banditom. Patril Elyson, ktorá vystrela ruku smerom k dvojici, ktorá bola už nebezpečne blízko. Hneď nato banditi pred nami stuhli a nechápavo sa začali obzerať.
Prekĺzli sme tesne popri nich, no oni sa stále obzerali okolo seba akoby čosi hľadali.
S ohromením som to sledoval, no nezastavoval som sa a bežal ďalej presne tak, ako mi to ryšavé dievča povedalo. Rýchlo som sa otočil a zbadal som, že celá tá "veselá" kopa, čo nás prenasledovala, teraz stojí na mieste a nehýbe sa. Čo sa ti robí? Na inú otázku som sa nezmohol.
Bežali sme ešte dlho, prešli sme asi štyri zákruty, niekoľko roviniek, okolo svahov dvoch kopcom, kým sme sa konečne cítili dosť bezpečne na to, aby sme mohli zastaviť.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Okamžite som pustil opraty, zohol sa a oprel sa rukami o stehná, ťažko som dýchal a snažil sa ovládnuť bodanie v pľúcach. Rukávom som si utrel pot, čo mi stekal z čela. Až potom som sa pozrel na Elyson, ktorá mala ruky na páse, mierne sa zakláňala a fučala. Mala na sebe len prosté cestovateľské šaty, no i tak bol zázrak, že v tom dokázala behať - ja osobne by som sa asi zabil po troch metroch behu. "Ako...ako..uff..." zalapal som po dychu.
