Touch my lips

2.

"Som Loui", natiahol ruku.
"Ja som Paula" , predstavila som sa.
Naše ruky sa spojili a potriasol nimi. Pustila som ho.
"Si tu nový ?"
"Áno , ale mám pocit , akoby som tu žil večne."
"To hovorí každí. V tomto meste nič nové nenájdeš. Akurát je tu tak horko , že sa roztopíš."
Začali sme sa smiať a nemohla som prestať .Vlastne to nebolo ani také vtipné.
Niekto prichádzal. Chytila som ho za ruku a vtiahla do najbližších kríkov. Pozorovali sme odtiaľ situáciu. Uvidela som otca , ktorý sa zrejme vracal domov z práce .
"Kto to je ? " , spýtal sa Loui.
"Pssst! " , pritisla som si prst na pery.
Otec nikdy nemal rád , keď sa neskoro potulujem vonku a nie to ešte s cudzím chalanom. Za to by mi dal mesiac zaracha.

Keď už nebol na dohľad, odpovedala som mu: "Bol to môj otec. Je veľmi prísny a keby ma tu videl, je po mne!"
"Mám to také isté."
"Vážne?"
"Uhm...prečo ma už nepustíš?"
"Ou, prepáč"
Pustila som ho a vyšla z kríkov. Keď bol vzduch čistí , išla som ďalej po chodníku a Loui sa pridal.
"Dnes sa vedľa nás nasťahovali noví susedia " , začala som .
"Neznášam nových susedov. Už ani neviem koľkatí to sú."
Loui sa usmial a ani neviem prečo , ale stále bol pre mňa záhadou.
"Aký si vlastne ročník ?" , opýtal sa.
"Prvý a ty? "
"Ja štvrtý."
"Štvrtý ?"
Vedela som , že biológiu mávame spojenú aj so staršími, ale že Loui je štvrták ?
"Nevyzerám na to , že ?"
"Ale nie, vyzeráš. Tak som to nemyslela", začervenala som sa.
" V pohode"
"Konečne budú prázdniny" , zmenila som rýchlo tému.
"Áno , nemám rád školu a neviem sa dočkať dňa , kedy ju opustím."
Oči sa mi rozžiarili.Presne tak som to cítila aj ja. Myslím , že som si ho v tej chvíli obľúbila, ale nepovedala som mu , že takisto ju nemám rada. Iba som mykla plecami.
"Ty ju máš nebodaj rada ?!"
"Áno , hlavne keď chodím neskoro na hodiny."
Pozrel na mňa s prekvapeným výrazom a sťuchol ma do brucha.Vrátila som mu to a išli sme ďalej. Smiali sme sa na všetkom a kráčali stále ďalej , bez toho, aby som vedeka koľko je hodín. Už tak dlho som nepotrebovala vedieť aký je čas. Myslím , že sa z nás stávali kamaráti .

Kamarátov som nemala od piatich rokov a mala som pocit , že ich ani nepotrebujem. No o tom Loui vedieť nemusel. Väčšinou sa ľudia nebavia s tými , čo nemajú priateľov a preto asi žiadnych nemajú.
Vytrhla som sa z myšlienok a pozrela na hodinky. Bolo jedenásť.
"Už budem musieť ísť ."
"Tak fajn."
A tak sme sa vracali naspäť. Počas toho ticha som premýšľala nad svojím detstvom. Naozaj som nemala priateľov? Doteraz som si to vôbec neuvedomovala. Pokiaľ sa neobjavil on . On , čo mi všetky myšlienky obrátil hore nohami.

Zastali sme pri mojom dome.
"Dobre, sme tu" , oznámila som mu.
" A kde bývaš ty?"
Vykročil k vedľajšiemu domu a stratil sa v tme. A vtedy som sa cítila naozaj trápne. Že neznášam nových susedov ? Vážne ? Nevedela som či mám ísť ďalej , alebo...
Asi tento sused nebude až taký najhorší. Usmiala som sa a potichu vykročila ku dverám môjho domu a odomkla.