Touch my lips

5.

Vôbec som nevedela kde sme , pretože na tej ulici som ešte nebola.
"Nemáš niekedy strach ?" spýtala som sa.
"Z čoho?"
"Zo sveta vonku."
"Mám. Niekedy."
"Aj ja."
Obrátil sa ku mne a chcel niečo povedať , ale prerušila som ho.
"Mali by sme už ísť."
Bez slova prikývol.

Cestou späť som si všimla tú cestu a okolie. Zistila som , že tá ulica mi nebola až taká neznáma. Kedysi som sa tu bicyklovala.
Zrazu ma zapichalo v hlave , až som sa zatackala. Vtom ma Loui zachytil.
"Si v poriadku?"
"Áno , len ... len som si na niečo spomenula a ... to je jedno."
Pustil ma a ticho sme odkráčali k našim domom.

"Ako sa dostanem dnu?"
"Vylezieš."
"Čo?"
"Pomôžem ti."
Zdvihol ma tak , aby som sa chytila drevenej dosky pod oknom. Keď som sa jej už držala , pustil ma. Pozrela som sa ešte dole a Loui mi zamával. Urobila som to isté a pozerala sa ako odchádza domov.
Zatvorila som okno a ľahla si do postele. Zakrútila som sa do perín a začala snívať.

Slnko mi svietilo do očí , a tak som ich otvorila. Presvetľovalo každý kút mojej izby. Vstala som z postele a všimla si na zemi malý vankúšik. Pousmiala som sa a zamierila ku skrini. Hodila som na seba modrý sveter a zišla dolu do chodby.
Uvidela som pred dverami kufre. Pozrela som sa na ne bližšie a mykla plecami. Vošla som som do obývačky , kde sedela mama na gauči s otcom.
"Vy sa niekam chystáte? " opýtala som sa prekvapene.
Mama sa postavila , chytila ma za ruku a odtiahla do kuchyne.
"Deje sa niečo , mami ?"
"Vieš , Paula , my s otcom by sme chceli ísť na dovolenku."
"Na dovolenku?"
"Keď tvoj otec si konečne nasiel čas a ..."
Objala som ju.
"Mami , zaslúžiš si ísť oddýchnuť a nie , nehnevám sa , že ma tu nechávaš."
Pobozkala ma do vlasov.
"A na ako dlho?"
"Dva týždne."
"Dva týždne?"
"Áno , ale to ubehne rýchlo a zase budeme naspäť."
Pustila som ju.
"Kedy odchádzate?"
"Dnes večer."
"Už?"
Prešla som k pultíku v kuchyni a naliala si čaj do pohára , keď vošiel otec.
"Tak?" opýtal sa.
"Vôbec jej nevadí , že odchádzame."
"Čudné."
Zaškerila som sa a odpila si z čaju. Prešla som radšej do obývačky a sadla si na pohovku. Hneď po chvíli si prisadla mama a pozerala na mňa takým nedočkavým pohľadom. Podivne som na ňu kukla.
"Čo tak si spraviť babský deň?"
Pozrela som jej na ruky , v ktorých držala kopu dévedečiek. Usmiala som sa a vtisla jej pusu na líce.

Celý deň sme pozerali filmy , smiali sa a užívali si spoločnú chvíľu.Dalo by sa to nazvať "posledným dňom". Maminým posledným dňom pred odchom na dovolenku. Ako som hovorila, mama milovala posledné dni a toto bol jeden z nich.

Za oknami už bolo pološero a mama s otcom sa už chystali na odchod. Bolo mi smutno , keď som ich videla odchádzať. Budem tu sama , ale už naozaj sama. Doteraz som sa sa tak iba cítila , ale teraz to bolo doslova hmatateľné.

Rodičia stáli pri dverách a boli pripravení odísť , keď som k ním podišla a všetci sme sa naraz objali.
"Budeš nám chýbať," povedal otec.
"Vy mne viac."
Odtiahli sme sa a ja som im otvorila dvere. Zobrali si kufre a zamierili ku taxíku , ktorý ich už čakal pred domom.
"Užite si !" poslednýkrát som zakričala.
Nastúpili do auta a naozaj odchádzali. Dívala som sa na auto , až kým celkom nezmizlo.
Zatvorila som dvere a vyšla do svojej izby , kde som si sadla na moju mäkkú posteľ. Nemo som hľadela do steny a zdalo sa mi , že tam sedím veľmi dlho , ale za tú chvíľu sa vonku úplne zotmelo.
Natiahla som ruku k mobilu , ktorý ležal na stolíku, že si pustím hudbu. Vtom som však započula opäť ten zvuk. Pribehla som k oknu a otvorila ho , no nestihla som nič zaregistrovať. Jeden malý kamienok ma trafil rovno do hlavy.
"Au."
Chytila som sa za hlavu a spod okna som počula smiech.
"Fakt smiešne."
"Prepáč," povedal Loui so smiechom.
Našla som kamienok na podlahe v izbe a hodila ho naspäť po Louim.
"Au "
Trafila som ho.
"Pôjdeš von?"
"Mala by som?"
Zasmial sa. Zmizla som v okne a natiahla na seba staré džínsy , mamin svetrík, hodila na plece tašku a zišla dolu schodmi. Pred zrkadlom som si ešte rýchlo učesala vlasy a otvorila som dvere.
Loui na mňa prekvapene hľadel. Asi čakal , že zase vyleziem oknom. Kým prišiel ku mne , zamkla som dvere.
"Ty už nemáš zaracha?"
"Dalo by sa to tak povedať."
Pozrel na mňa nechápavým pohľadom.
"Rodičia odišli na dva týždne," povedala som.
"Kam?" , vyzvedal.
"Na dovolenku."
Chvíľu bolo ticho.

"Hrozné , že ťa tu nechali."
"Skôr super , nie ? Nemusím liezť z okien."
"Myslel som , že sa ti to páčilo."
"Určite,"  povedala som ironicky.

Kľúče som dala do tašky a pozrela na Louiho.
"Máš bicykel?" opýtal sa ma.
Pozrela som na kríky.
"Áno , mám. Prečo ?"
"Tak si ho zober a potom príď pred náš dom."

Podišla som ku kríkom , strčila do nich ruky a nahmatala ho. Nemotorne som ho vytiahla a trochu narovnala sedlo. Po boku s bicyklom som kráčala k vedľajšiemu domu , kde ma už čakal Loui a sedel zrejme na svojom tmavom bicykli.
"Kam ideme? " spýtala som sa.
"Uvidíš."
Vyšiel na cestu a ja som ho následovala.

To aký bol záhadný , ma znepokojovalo , no vlastne vôbec nič som o ňom nevedela.
Iba som šlapala a sledovala kam ideme , keď sme boli už celkom ďaleko od domov a začínali sa tu mierne kopce a lúky. Zabočili sme doprava , kde cesta viedla k jednému peknému miestu. Šlapali sme ďalej , no vtom sa otočil a pozrel na mňa. Vtedy som skoro spadla z bicykla. Nevedela som to ovládať. Vždy keď som videla tie oči , tak ...
Nevedela som čo to znamená.

Vyšli sme na jeden malý kopec na konci mesta. Toto miesto som poznala, pretože som tu chodievala , keď som bola smutná.
Bicykle sme odložili do trávy a zadívali sa do diaľky.
"Vidíš naše domy?"
Pozrela som sa lepšie.
"Vyzerajú tak ako tisícky ďalších v tomto meste,"  povedala som.
Sadla som si do trávy a Loui tiež .
"Presne ako hviezdy,"  povedal.
Pozrela som na oblohu a tentoraz som si ľahla. Na neby bolo milión hviezd a naozaj všetky vyzerali rovnako.
"Až kým neprídeš bližšie a neuvidíš rozdiel."
Pozrela som na Louiho , ktorý ležal vedľa mňa.
Vôbec som nerozumela čo tým myslel. Vlastne som mu vôbec nerozumela a nechápala som ako môže poznať toto miesto. Je tu predsa nový.

Čím dlhšie som ho poznala , tým viac bol pre mňa neznámi. Aj napriek tomu som mala pocit , že ho poznám celú večnosť , že on ma pozná celú večnosť.