Touch my lips

6.

Hľadela som na hviezdy a niečo v nich hľadala.
Možno nejaký zmysel , keď sa ma Loui spýtal: "Prečo sa bojíš?"
"Nepoznám svet vonku , nepoznám ľudí a neviem akí sú. Bola som tu sama a nemala priateľov," odpovedala som.
Loui sa na mňa pozrel. Videla som ho len kútikom oka , pretože som to hovorila hviezdam.
"Áno , nemala som priateľov a doteraz som nevedela aké to je. Nikoho som nepoznala a preto mám strach."
Až teraz som naňho pozrela. Díval sa hore , keď som ho len tak chvíľu pozorovala a napadlo ma , aké by to asi bolo vidieť odraz hviezd v tých očiach. Možno by celkom splývali.

Chcela som sa ho opýtať , prečo má on strach , ale ani som nemusela. Povedal mi to sám.
"Ja som tiež nikdy nemal priateľov, pretože nikdy som nikde nezapadol. Bojím sa , že ani nezapadnem. Nikto nechápe , čo cítim a ten svet vonku to už vôbec nechápe.
Nerozumela som Louimu ani ja a netušila som čo cíti , ani čo ho trápi. Iba jedno som vedela. Obidvaja sme tu boli bez kamarátov a cítili sme sa rovnako. Boli sme ticho a ležali sme tam celé hodiny.

"Loui?"
"Paula?"
"Nemali by sme už ísť ?"
Postavil sa a podal mi ruku.
"Ďakujem," povedala som a zdvihla bicykel zo zeme.
Nasadli sme na ne a vyrazili.

Bola som dosť unavená a keď som uvidela naše domy , bola som rada. Zosadla som z bicykla a dala ho na pôvodné miesto. Teda hodila do kríkov pričom sa Loui na ne pozrel.
"To robíš stále ?"
"Robím to už odjakživa."

Vykročila som k domu a Loui k vedľajšiemu. Zamávali sme si a ja som odomkla dvere a vošla dnu. Tašku som nechala v chodbe , zamkla som a išla do izby po tme. Otvorila som okno a pozrela vedľa. Uvidela som Louiho bicykel hodený v kríkoch. Na tvári sa mi objavil úsmev. Tušila som , že to urobí.