Touch my lips

8.

Zobudila som sa na strašné zvonenie. Hneď som vedela,že je to náš zvonček pri dverách, ktorý vydával neskutočne nepríjemný zvuk. Netušila som kto by to mohol byť , ale otvoriť sa mi teda moc nechcelo. No už mi to zvonenie začínalo liezť na nervy , a tak som sa zdvyhla z gauča celá dolámaná a fakt , že pomalým krokom išla ku dverám. Otvorila som a dnu mi vletel Loui a zabuchol dvere.
"Čo ... čo tu robíš?!"
"Máte zadný vchod?"
"Čo? Máme ale...," nestihla som dohovoriť a už niekto zase zvonil.
Chcela som opäť otvoriť , ale Loui ma schytil za ruku.
"Poď."
Bola som z toho totálne mimo, ale stihla som ešte zachytiť moje tenisky za šnúrky a už sme utekali cez celý dom k zadnému vchodu.
Vybehli sme von a tráva ma nepríjemné pichala na nohách, tenisky lietali okolo mňa a ja som nevedela čo sa deje.

Utekali sme poza nejaké domy a ja už som pomaly strácala dych. Chcela som zastaviť, no Loui ma stále ťahal ďalej. Šnúrky od tenisiek boli celé zamotané a moje nohy, o nich už ani nevravím.
Po pár metroch však zastavil a ja som klesla na zem, tenisky mi odleteli na bok a nemohla som sa normálne nadýchnuť. Loui tam len tak stál a díval sa ako pomaly umieram. Myslela som, že to už nerozdýcham, ale začala som sa smiať a vstávať zo zeme. Chytila som sa Louiho za plece a nevedela som či sa mám stále smiať, alebo už začať konečne dýchať. Pozrel na mňa a smial sa tiež.
Z hlboka som sa nadýchla a povedala:"Ty ma chceš naozaj zabiť."
"Nie," povedal zo smiechom.
"Prečo vlastne utekáme?"
Trochu zvážnel.
"Môj otec je veľmi naštvaný."
"Čože? Prečo?"
"Včera som si tak trochu požičal auto a utiekol do Perth."
"Čo? Do Perth? Ale veď to je dosť ďaleko."
"Viem, ale chcel som na chvíľu odísť."
Usmiala som sa.
"Tak už ťa to tu prestáva baviť?"
"Nie , neprestáva, ale ani nevieš, aké je to tam krásne."
"Tak to teda neviem," smutne som povedala a natiahla som sa rukou po tenisky.
Sadla som si na chodník, že sa obujem a zadívala som sa na Louiho boty. Boli čierne a všimla som si , že sú nezvyčajné, pritom boli ako všetky ostatné , len mali hrubšiu bielu podrážku a to sa mi na nich veľmi páčilo.

Loui mi zrazu zamával rukou pred očami a ja ešte stále zadívaná som vstala na nohy a vykročila.
"A čo tvoj otec ? Teraz budeš pred ním stále utekať?"
"Nie. Jeho to čoskoro prejde. Je len naštvaný , alebo skôr sa bojí, že sa už nevrátim."
Loui sa zastavil , obzrel sa a potom si sadol na ten slnkom rozpálený chodník. Prisadla som si k nemu a zadívala sa na bezoblačnú oblohu. Slnko na nej iba svietilo a vysávalo zo všetkého energiu. Jeho lúče mi svietili rovno do očí, preto som odvrátila tvár a pozrela do zeme. Vydela som ako znej stúpa para a obraz za ňou sa mi hmýril pred očami.
Keď som sa otočila na Louiho , v ruke držal mobil a natiahol ju pred nás.
"Čo to robíš?" opýtala som sa.
"Len sa usmej," povedal a ja som sa teda len usmiala.