Touch my lips

4.

Zo spánku ma zobudil nejaký zvuk. Posadila som sa a poobzerala po izbe a všimla som si ako malý kamienok narazil do skla na okne. Chvíľu sa nič nedialo a potom zase ďalší kamienok. Vyskočila som z postele. Chcela som vykročiť k oknu , ale vtom som sa potkla o malý vankúšik , ktorý ležal na zemi. Capla som rovno na dlážku a začala sa smiať. Po malom záchvate smiechu som sa pozviechala z podlahy a išla otvoriť okno. Vystrčila som hlavu a pozrela dole.
"Paula."
"Loui? Čo tu robíš ? Koľko je hodín?"
Pozrela som na nočný stolík . Hodiny ukazovali pol dvanástej.
"Poď dole."
"Zbláznil si sa? Ja ... ja mám zaracha."
"Poď."
"Nemôžem."
"Nikto to nezistí."
"To mám akože vyliezť z okna ? " zašepkala som.
"Budem ťa chytať , keby niečo ."
Obzrela som sa za seba a pozrela na dvere.
"No tak , Paula, nikto to predsa nezistí " , povedala som si v duchu.
"Si sa naozaj zbláznil " , povedala som a už som jednou nohou bola vonku. Pridala som aj druhú a stupila si na drevenú dosku pod oknom , pričom sa mi triasli ruky. Ešte nikdy som neliezla z okna . Pomaly som klesala k doske , na ktorej som stála . Chytila som sa jej najskôr jednou a potom aj druhou rukou. Pevne som sa jej držala a nohy som zvesila dolu. Pár centimetrov ma delilo od zeme. Skočila som a pristála v mäkkej tráve. Aj tak to nebolo nič príjemné. Postavila som sa a pozrela na Louiho. Asi sa usmieval.
"Ahoj."
"Ahoj."
Chvíľu sme tam ticho stáli a pozerali na seba . Do tváre som mu ale dobre nevidela , keďže bola tma. Naklonila som sa k nemu.
"A čo teraz ?" , šepla som.
Otočil sa a vykročil na chodník a tak som ho následovala.
"Takže si liezla prvýkrát z okna ?"
Zasmiala som sa .
"Áno a divíš sa ? O pol dvanástej len tak liezť z okna . To som ešte nevidela a nie to ešte robila."
"Na prvý raz to bolo chvályhodné."
"Ďakujem."
Poklonila som sa a počula som ako sa zasmial.
Spomenula som si na moju nenávisť k susedom a povedala:"Prepáč za to , čo som povedala. To , že neznášam nových susedov. Nevedela som , že ..."
"To je dobre " , prerušil ma.
"Myslím , že ma až tak zas nenenaviďíš , keď pre mňa v noci vyliezaš z okna."
Usmiala som sa.
" A čo si tam hore robila? Hodil som vám do okna asi tisíc kameňov."
"Okrem toho, že som po prebudení rovno capla na zem , nič zvláštneho" , povedala som zo smiechom.
"To vážne?"
"Naozaj. Mal si ma vidieť . Čudné , že sa nikto nezobudil."
"Škoda , že som nemal tu možnosť ."
Začala som sa opäť smiať. Prišlo mi to veľmi vtipné zakaždým , keď som si na to spomenula.

Keď som uvidela v ten večer prvýkrát jeho tvár vo svetle lampy, neviem prečo , ani ako to robil, ale z toho pohľadu mi prechádzal mráz po chrbte. Stále som sa naňho pozerala, až kým mu tma znovu nepohltila tvár.

"Prečo si nebol dnes v škole?" opýtala som sa .
"Na posledné dni nikdy nechodím."
"Ja som myslela , že máš rád posledné dni v škole."
"Áno , ale nie strávené v škole ."
"Máš pravdu."
"Na prázdniny!"
Dvihol ruku do vzduchu a natiahol ju ku mne.
"Na prázdniny!" zopakovala som.
Natiahla som ruku k tej jeho a tľapli sme si. Bola som rada, že sa so mnou rozprával , že to bol môj kamarát. Teda aspoň som si to myslela. Prečo by inak so mnou trávil čas?

Nepoznala som ríšu priateľstva , no iba som ju sama skúmala.
Zadívala som sa mu na topánky. Pravá , ľavá , práva , ľavá ...
Kráčali sme spolu do neznáma.