Touch my lips

9.

Mobil som mu potom rýchlo vytrhla z ruky a pozrela na tú fotku.
"Vyzerám tam hrozne a pozri na tie vlasy," povedala som a podala mu mobil.
"Nie nevyzeráš, len si trochu strapatá."
"Jasné.Trochu."
Pozrela som naňho a videla , že mobil si schoval do kapsy na nohaviciach , keď zrazu na mňa natiahol ruku. Chcela som sa uhnúť , no nestihla som to a už mi strapatil všetky vlasy. Keď sa mu moje vlasy zdali už dosť rozhádzané, postavil sa a dal sa do behu. Neváhala som a rozbehla som sa za ním , no nemohla som ho dobehnúť. Bol pre mňa až príliš rýchly.
"Počkaj už nevládzem," zakričala som do vzduchu.
Zastavil sa a išiel späť ku mne. Držala som sa za kolená, z hlboka dýchala, tvárila sa , že nevládzem a vtedy som sa vrhla na jeho vlasy ja.
Myslím , že vyzerali oveľa horšie ako moje , keď som sa mu smiala a on sa smial mne. Loui opäť vytiahol mobil a urobili sme si teraz už naozaj hroznú fotku.

Bolo mi fajn a konečne som sa za tie roky naozaj bavila. Mať priateľa bolo skvelé a chcela som s ním tráviť každú sekundu. Nahradiť všetok ten stratený čas, no slnko na oblohe klesalo nižšie a naznačovalo , že nič netrvá večne a preto som sa otočila na cestu späť a pozrela na Louiho. Presne vedel, čo som chcela povedať, lebo sa otočil mojím smerom a vracali sme sa domov.

Premýšľala som nad tým , čo som sa chcela Louiho opýtať a spomenula som si.
"Loui? Ako si to myslel s tými hviezdami a domami?" opýtala som sa nesmelo.
"Prirovnával som to k ľuďom. Každí vyzeráme úplne rovnako. Ľudia ako ľudia. Až kým neprídeš celkom blízko a nespoznáž ich. Takto z diaľky máš o nich len skreslený obraz. Vôbec nič o nich nevieš, vôbec ich nepoznáš. Vieš pomenovať každú hviezdu? Spoznať svoj dom medzi stovkami rovnakých? Nie a tak je to aj z ľuďmi. Môžeš len tipovať aký človek je , ale nikdy ho nebudeš naozaj poznať."
Páčilo sa mi to. To ako rozprával. Tak pekne a do duše.
Pozrela som naňho a povedala:"Ľudia sú zvláštni."
"To sú."

Prešli sme na druhú stranu cesty a v tichu sa dlhou cestou vracali a kráčali k zadným dverám nášho domu.
Pri dverách som stiska kľučku , no zrazu ma zapichalo v hlave ako predtým. V mojej hlave tú kľučku držalo ale malé dievčatko...

Otvorila som oči, no sedela som na zemi a netušila čo to bolo.
"Si v poriadku?" opýtal sa Loui.
"Áno , som len unavená."
Vstala som zo zeme a vošli sme obaja dnu.
Ešte raz som sa pozrela na tie dvere a potom som už na to ani nepomyslela. Vstúpila som do obývačky a sadla si konečne na mäkký gauč vedľa Louiho.
"Máte to tu pekné."
"Myslíš?" povedala som s údivom.
Chcel niečo povedať , no vtom sa ozvalo moje brucho.
"Máš hlad ?" opýtal sa.
"Mám , ale..."
"Objednáme si pizzu, nie ?" skočil mi do reči.
"Prečo nie," nenamietala som.
Pizza vôbec nebol zlý nápad . Nejedla som ju už asi...vlastne som ju ešte nikdy nejedla. Pri tej myšlienke som sa pousmiala.
Kým Loui objednával pizzu , sedela som zamyslene na gauči a vtom som si všimla tú knihu. Ležala nehybne na stole a môj pohľad zablúdil na Louiho. No stihol si ju všimnúť aj on a naše pohľady sa stretli. Natiahla som sa za ňou , ale Loui bol oveľa rýchlejší. Schmatol ju a pozrel na mňa.
"Ty ju čítaš?"
"Áno , tak trochu, ale čo je na tom také čudné ?"
"Milujem tú knihu."
"Aj ty ju čítaš?"
"Je úžasná. Nedávno som ju objavil v kníhkupectve."
"Aj ja som ju našla a zdala sa mi fajn."
"Nevedel som , že čítaš knihy."
"Ja ani nečítam , len ma to na prvý pohľad zaujalo," povedala som.
Pokrútil hlavou a položil knihu na stôl.
Zamyslela som sa opäť.Ešte stále som ho nechápala , bol plný tajomstiev a naháňal mi miestami strach a na druhej strane som ho brala za kamaráta a mala pocit , že ho poznám. No nepoznala som ho a netušila som aký je. Vnímam ho len ako všetkých ostatných a nedokážem ho jediného odhadnúť.
Premýšľala som, keď mi niečo napadlo.
"Ako si tak rýchlo vedel , kde máme zadný vchod?" opýtala som sa tiež zasneného Louiho.
Díval sa do okna a prehovoril:"Vieš , že ani sám neviem?"
Pozrel na mňa a vôbec mi tým nepomáhal. Hovoril ináč , vyzeral ináč , bol iný.Nedovolil mi poznať ho.

Niekto zvonil a chcela som ísť otvoriť, no Loui tam bol skôr.
Po chvíli prišiel s úžasné voňavou krabicou a položil ju na stolík. Keď ju otvoril uvidela som , čo je to pizza. Vyzerala neskutočne chutne a ešte krajšia bola spomínaná vôňa. Zobral si z nej kúsok, za ktorým sa naťahoval syr.
Kukol na mňa.
"Čo ?"
"Ja ...Ešte som to nikdy nejedla,"povedala som zahanbene.
"Vážne?" povedal som smiechom.
"Vážne."
"Otvor ústa ."
"Čože ?"
"Len otvor ústa a zavri oči."
Otvorila som ústa a neisto som zavrela oči. Natiahol ku mne ruku s pizzou a ja som ju zacítila pri ústach. Otvorila som ich viac a kusla si. Bola to fantastická chuť. Pomaly som to sústo prežúvala a potom som sa vrátila do reality a zasmiala sa.
"A teraz sama."
Načiahla som sa ku krabici a zobrala si ďalší kúsok. To jedlo bolo jednoducho skvelé a krabica bola o chvíľu prázdna.
"Chutilo ti?"
"Veľmi," odpovedala som s plnými ústami a utrela si pusu do ruky.
"Akoto , že si to ešte nikdy nejedla?"
"Neviem , asi som nemala s kým."
Pozrela som do okna a zdalo sa mi , že s Louim ubieha čas strašne rýchlo. Slnko tam vonku už pomaličky zapadalo a jeho oranžové farby nám obom vrhali tiene.
Vstala som , prešla k oknu a zadívala som sa do diaľky, keď sa Loui zjavil pri mne.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa a hľadel tiež do diaľky.
Ani sama som to nevedela. Mala som však hlavu plnú myšlienok , z ktorých som si nevedela vybrať tú pravú.
"Aké je Perth?" opýtala som sa a kútikom oka naňho pozrela.
Mal zatvorené oči , a tak som ich privrela tiež a počúvala som ako mi rozprával o tom mieste.
Predstavovala som si ho a túžila tam byť.

Otvorila som oči , poobzerala sa , no Loui tam už nebol. Bol tu len mesiac a osvetľoval moju tvár.