Never? Never!..?

~ IV ~

Nakoniec som si to rozmyslel a išiel som za ním, áno viem kde býva, niekto ako ja si to dokáže zistiť. Mal som v rukách nožíky a s nasraným výrazom som šiel za svojím cieľom.

Kráčal som cestou a prešiel som okolo miesta kde som videl Izayu na zemi. Iba som to miesto preletel pohľadom a pokračoval som v ceste. Zrazu ale na mňa niekto zakričal a ozvali sa za mnou rýchle kroky. Otočil som sa a len tak-tak som sa uhol. Na líci som cítil štipľavú bolesť. Prstom som si prešiel po tom mieste. Ranka od nožíka a tiekla mi odtiaľ krv. Pozrel som na Izayu, ktorý sa bez čakania oháňal nožom.

"Ahahahahahahahaha" smial som sa a porezal som mu hruď. Mal som v pláne ho pobodať, ale nie smrteľne. Začal som sa oháňať nožom a potom som prestal. "Si nudný" uškrniem sa a rozbehnem sa preč.

Nechápavo som ho pozoroval. Zrazu na Izayu zasvietili nejaké svetlá a ozvala sa silná rana. Moje srdce bilo ako splašené, keď som videl ako odhodilo Izayu asi meter preč. Vystrašene som sa rozbehol k jeho zakrvavenému telu. Vybral som si mobil a hneď som volal záchranku. Ten idiot čo ho zrazil ušiel preč. Vzal som si Izayu do náručia a vystrašene som pozoroval jeho tvár.
"Povedz niečo, nejakú idiotinu alebo sa uškrň. No ták, prosím." šepkal som vystrašene. On sa ani nepohol. Onedlho prišla záchranka a odviezla ho do nemocnice, samozrejme som išiel s ním. Oni ho brali neviem kam a mňa nechali na chodbe. Pozrel som sa na svoje ruky, ktoré boli od jeho krvy. Išiel som si ich rýchlo umyť na záchody.

Obliala ma tma a bolesť. Všade iba tma a nič iné.

Potom som sa vrátil na chodbu a sedel som tam. S hlavou v dlaniach a začínal som si uvedomovať realitu. Čo bude potom keď ho stratím? Je posledný ktorý si ma ešte všíma. Do teraz som si to neuvedomil, ale možno ho mám rád. Ale to je asi blbosť, pretože ja nemám nikoho rád. Neznášam to všetko, neznášam svoj život.
Neviem koľko som tam takto sedel a utápal sa vo svojich myšlienkach, ale bolo to určite viac ako dve hodiny. Zrazu sa pri mne zjavil doktor.
"Vy ste volali záchranku?" opýtal sa. Iba som prikývol.
"Ste jeho príbuzný?"
"Nie..."
"Ste jeho...priateľ?"
"...áno..." šepol som. Vážne by ma asi neinformoval o jeho stave a dokonca by na mohol vykopnúť.
"Dobre, takže pán Obuzaba utrpel menšie poranenia hlavy, má zlomené tri rebrá a nohu a narazenú ruku. Je stabilizovaný ale v umelom spánku. Nevieme kedy sa preberie, ale do dvoch týždňov snáď hej. Má zodrenú kožu na chrbte a sú na ňom nejaké znaky znásilnenia. Viete o tom niečo?" vysypal na mňa snáď všetko. Keď som vstrebal informácie, zarazil som sa.
"Znásilnenie? Nie, o tom nič neviem. Sme spolu krátko, takže sme spolu ešte nespali." povedal som. Jeho...znásilnili?
"Aha...dobre."
"Eh... Môžem ísť za ním?"
"Áno, ale iba na chvílu, potom už choďte preč. Je dávno po návštevných hodinách." povedal a odišiel. Vstal som a vošiel som do izby, kam viezli Izayu. Ležal na posteli a okolo neho boli prístroje. Sadol som si na stoličku vedľa neho a pozoroval som ho. Vyzeral uvoľnene keď tu takto 'spal'.

Stál som uprostred tmy a predomnou sa objavovali obrazy asi z mojej minulosti...

"Naozaj ťa znásilnili? Ty si to znášal a nedal si na sebe nič poznať... Si silný a ja dúfam že ma nepočuješ, pretože sa cítim trápne." mrmlal som do ticha. Následne som stíchol a natiahol som ruku k tej jeho. Mal by som? Opatrne som sa jej dotkol. Bola chladná, tak som ju opatrne zovrel a moje srdce začalo biť hlasnejšie a silnejšie.
"Uzdrav sa." povedal som, pustil som jeho ruku a vstal som. Odišiel som odtiaľ a vrátil som sa domov. Ľahol som si do postele a snažil som sa prísť na iné myšlienky.

Konečne som otvoril oči...poobzeral som sa okolo seba a videl som len bielo a nejaké pípajúce prístroje. Zrazu prišiel nejaký chlap, očividne doktor a povedal mi všetko o mojom zdravotnom stave a aj to že som sa prebral po dvoch týždňoch...
"A um č-čo sa stalo? A ako som sa sem dostal?" Opatrne som sa posadil. "Zrazili vás a zavolal nám váš priateľ" ja mám priateľa? "Ach a ako sa um volám?" Pozriem na doktora a vo dverách sa zrazu objaví chalan vyššej postavy.

"Môžem vojsť?" spýtal som sa opatrne a ten doktor prikývol. Pokynul že mám ísť bližšie k nim.
"Voláte sa Izaya Obuzaba a toto je váš priateľ." povedal doktor a ja som uhol pohľadom. Neviem ako bude Izaya reagovať, celkom sa bojím.
"Ako sme zistili, stratili ste pamäť, ale je to iba dočasné." povedal doktor a ja som pozrel na Izayu. Prezeral si ma.

"Tak ja už pôjdem, keby niečo potrebujete sestri sú na chodbách" povedal doktor a odišiel, ten chalan si sadol na stoličku vedľa postele. "Um ako sa voláš a ako dlho sme spolu?" Opatrne k nemu natiahnem ruku.

Zalial ma studený pot a dotkol som sa jeho ruky. On si so mnou preplietol prsty a udivene pozoroval naše ruky. Nie že by mi to nebolo príjemné, ale neviem či ma Izaya neskôr nezabije, keď sa mu vráti pamäť.
"Volám sa Itami Shoya a nie sme spolu zase až tak dlho." šepol som. Netuším vôbec prečo ho klamem. Neviem...

"Ale ak sa milujeme je to jedno, nie?" Jemne sa usmejem, určite je to môj priateľ predsa by mi neklamal.
"A ako sme sa spoznali? Heh je mi trápne a cítim sa blbo keď si to nepamätám...." nervózne sa zasmejem a následne syknem.

Keď povedal že sa milujeme, iba som nemo prikývol.
"No... Ako ti to vysvetliť... V podstate sme sa raz zrazili a ja som sa do teba... Zamiloval na prvý pohľad no a... Neskôr som sa ti vyznal a... Ty si ma odmietal a až neskôr si mi lásku opätoval." povedal som a začervenal som sa. Kurva prečo sa červenám?!
"A... Ako to cítiš ty? Stále ma miluješ?" zašepkal som debilnú otázku, aj keď neviem prečo.

Okke a máme tu ďalšiu časť :^)
Dúfam, že sa vám to bude ľúbiť!
Kin & Azumi