Never? Never!..?

~ VI ~

Keď začal kričať a prudko sa posadil, zľakol som sa. Pozrel sa na mňa a po tvári mu stekali slzy. On... Posadil som sa a pevne som ho objal. Začal som ho hladkať po chrbte.
"Šššš..." snažil som sa ho upokojiť.

"I-Itami...otec ma znásilňoval, spomínam si" zavzlikám a pevne ho objímem.

Vystrašene som pozoroval stenu pred sebou. Jeho znásilňoval otec? On...to všetko pretrpel a ešte aj mňa v škole. Začínam sa hnusiť sám sebe. Objímal som ho, dokedy sa neukludil.
"Už je ti lepšie? Nepotrebuješ niečo?" spýtal som sa, keď sa odomňa odtiahol. Palcom som mu začal zotierať slzy.

"Áno, keď som pri tebe" zašepkám a pobozkám ho na pery.

Prekvapene som zamrkal, ale bozk som mu opätoval. Cítim sa...divne. Je to až desivé, aké je to príjemné.

Odpojil som sa od neho a pozrel som mu do očí.

Žeby si už spomenul? Spomenul si aj na to, že sme nepriatelia? Zabije ma?
"Nepotrebuješ nič?" spýtal som sa. Musím zistiť či si nespomenul.

"Nie" usmejem sa a pritúlim sa k nemu.

Vydýchol som si a opatrne som ho objal. Pobozkal som ho do vlasov a opatrne som ho začal hladkať po chrbte.
"Ak by si čokoľvek chcel, povedz." šepol som. Naozaj sa nejako moc vžívam do role priateľa.

"Oke, si úžasný..vieš to?" jemne sa zasmejem.

On sa...úprimne zasmial?
"N-naozaj?" šepol som prekvapene. Ja...som dobrý priateľ?

"Anooo" zasmial som sa a pobozkal som ho.

Usmial som sa do bozku. Začína sa mi to páčiť a to ma desí. Nikdy som s chalanom nechodil! Budem si musieť na internete nájsť podrobnosti. Eh, pokúsil som sa bozk prehĺbiť, ale nechcel som naňho tlačiť. Ani neviem prečo som to urobil.

Odtiahol som sa od neho. "Poďme na to pomaly" zasmejem sa.

"P-prepáč." šepol som previnilo a nervózne som sa poškriabal na zátylku.

"V pohode" usmejem sa a pohladim ho po tváry.

Usmial som sa a užíval som si jeho dotyk. Odkedy si to užívam? Kusol som si do pery a prezrel som si ho.

Ľahol som si. "Idem ešte spať, dobrú" zašepkám a zavriem oči.

"Dobrú..." šepol som a ešte raz som si ho obzrel. Prikryl som ho a pobozkal s ho do vlasov. Zamieril som do kuchyne.

Po chvíli som spokojne oddychoval.

Vzal som si zo stola peňaženku a telefón. Vyšiel som z domu a zamieril som do obchodu.
V obchode som nakúpil nejaké potraviny, ktoré mi ešte chýbali. Samozrejme som nezabudol na niečo slané a sladké. Potom som sa ešte zastavil v jednom obchode, kde som Izayovi kúpil nožík. Kusol som si do pery. Asi som si práve kúpil lístok do pekla. Zamieril som pomalým krokom domov.

Zobudil som sa ani neviem kedy, posadil som sa a ponaťahoval som sa. Hm takže Itami tu nie je, škoda.

Chcel som ísť domov, ale rozmyslel som si to a zamieril som na lúku. Nákup som si zložil na zem a ja som si sadol kúsok od neho. Objal som si kolená a pozrel som sa na nebo. Usmial som sa a po tvári mi začali sťekať slzy. Prečo mu to robím? Prečo ho klamem? Je jasné že ku mne nič necíti. Bojím sa, že sa doňho zamilujem. Ja sa doňho nesmiem zamilovať. Keď si spomenie, zabije ma a on si bude žiť ďalej svoj život. Smrkol som a trhane som sa nadýchol.

Začínal som sa o Itamiho báť...ako dlho už je vlastne preč, vráti sa vôbec ešte? Začal som byť nervózny.

Po asi hodine sedenia ma to tam omrzelo, takže som si pošúchal tvár, vzal som nákup a zamieril som domov. Izaya mi snáď neušiel.

Keď som počul dvere usmial som sa. "Itami?" Šťastne som skríkol a čakal som kedy ku mne vlezie.

"Áno." zašepkal som skôr pre seba a nákup som nechal v kuchyni. Vzal som si nožík a skryl som si ho vo vrecku. Uvidíme kedy mu ho dám. Zamieril som do svojej izby.

"Bál som sa o teba" poviem s úsmevom keď vojde. Vyzeral...inak...tak zvláštne, priam nervózne.

"Som v poriadku." usmial som sa nervózne a prešiel som k posteli. Sadol som si na ňu s otočil som sa k nemu. Siahol som do vrecka a vylovil som odtiaľ nožík. Izaya ma iba zdesene pozoroval. Vzal som jeho ruku a do dlane som mu vložil nožík.
"Prosím, nos ho pri sebe. Verím že budeš vedieť ako s ním zaobchádzať." šepol som a slabo som sa usmial.

"Oke" zašepkám a prezriem si nožík a potom Itamiho. "I-Itami...je mi to trápne ale um som hladný a nechcel som sa ti tu obšmietať" zašepkam a pozriem mu do očí.

Pousmial som sa. Nespomenul si.
"Čo by si si dal? Niečo ti uvarím." šepol som. Prezeral som si jeho oči. Nikdy som si nevšimol, aké ich má kr--počkať, čo?! Zatriasol som hlavou a slabo som sa usmial.

"Čokoľvek, ale hlavne nech to nie je sladké...nemám rád sladké" nakrčím nos nad predstavou palaciniek s čokoládou. Zrazu si spomeniem na to, ako som bol malý a raz mi ich urobila mama a...potom keď odišla ma otec zmlátil a znásilnil. Do očí sa mi nahrnuli slzy a pozrel som do strany.

Všimol som si zmenu jeho nálady a následne slzy v jeho očiach. Uhol pohľadom.
"Izaya, si v poriadku?" šepol som. Kusol si do pery a vyzeral, že sa snaží niečo zadržať. Povzdychol som si a stiahol som si ho do objatia. Snáď ma nezabije.

Objatie som mu opätoval a po tvary si mi spustili slzu. "S-spomenul som si ako....a-ako ma otec... znásilnil" vzliknem a pevne ho stisnem. Bol som rád, že mám Itamiho.

Bolo mi ho ľúto. Neviem prečo, veď by som ho mal nenávidieť. Nemal by som ho ani objímať, ani sa oňho starať. Rukou som ho hladkal po chrbte. Neviem čo mu povedať, nikdy som nikoho neutešoval.
"Nemysli na to. Už sa to nebude opakovať." zamumlal som a pobozkal som ho na plece.

"Sľubuješ?" Zašepkám a pozriem mu do očí. Prikývne a ja ho nežne pobozkám. Som rád, že ho mám pri sebe no našu romantickú chvíľu prerušilo moje škvŕkajúce brucho.

Uchechtol som sa.
"Počkaj tu, urobím ti niečo rýchle a prinesiem ti to." šepol som a odtiahol som sa od neho. Zaváhal som, či ho mám pobozkať na čelo alebo nie, ale nakoniec som to nechal tak a odišiel som. V kuchyni som uvaril slepačiu polievku, čo mi ani dlho netrvalo. Nachystal som kura a následne som ho dal na pekáč a do trúby. Polievku som naložil na tanier a odniesol som ju Izayovi.
"Dobrú chuť." šepol som, keď som mu podal polievku.

Otrel som si slzy a usmial som sa naňho. "Ďakujem" povedal som a pustil som sa do polievky, bola vynikajúca. "Si fakt úžasný kuchár Itami!" Poviem s úsmevom a do slova hltám polievku.