Never? Never!..?

~ V ~

"N-no áno a um prepáč mi z-za to že som bol taký idiot" zašepkám a nesmelo mu pozriem do očí.

"Nemáš sa za čo ospravedlnovať. Som rád že si v poriadku." šepol som a venoval som mu úsmev. Eh, cítim sa divne. Takto mu klamať a tvrdiť že sa milujeme a pri tom sa nenávidíme.
"A... Ako sa cítiš?" spýtal som sa.

"Nie moc dobre ale keď si pri mne dá sa to prežiť" usmejem sa a jemne mu stisnem ruku.

Prekvapilo ma to. J-ja... Vážne neviem prečo mu nevadí moja prítomnosť. Aj keď stratil pamäť, nemala by mu byť moja prítomnosť príjemná alebo aby ju aspoň znášal. Usmial som sa naňho, keď mi stisol ruku. Ani si neuvedomuje že mi ukazuje jeho svetlú stránku.
"Eh, domov by ťa mali pustiť za týždeň.." odmlčal som sa. Mám ho nechať ísť domov? Čo to znásilnenie?
"Vieš kde bývaš?"

"Um nie" poraženecky skloním hlavu.
Je mi trápne že neviem kde bývam a neviem vlastne nič...

"To nevadí. Eh... Môžeš zostať chvíľu u mňa, kým si spomenieš." povedal som. Zodvihol hlavu a prekvapene na mňa pozrel. Usmial sa a prikývol.
"Myslím že by som už mal ísť. Mal by si odpočívať." šepol som.

"Oke" pustil som jeho ruku s úsmevom a zavrel som oči v očakávaní, že ma pobozká. Keď sa nič nedialo otvoril som oči a pozrel som naňho. "Deje sa niečo?" Prekvapene mu pozriem do očí.

Stuhol som.
"N-nie, nič sa nedeje." povedal som. Viem čo odomňa chce, ale nezabije ma potom? Polahol som ho, rukami som sa zaprel pri jeho hlave a pozrel som mu do očí. Nikdy som si nevšimol aké ich má pekné. Na čo zase myslím?!? Naklonil som sa k nemu a spojil som naše pery. Mojim telom prebehol menší elektrický prúd. Odtiahol som sa a slabo som sa usmial.
"Prídem neskôr." povedal som a odišiel som. Vážne som ho pobozkal?!? Ako som mohol?!

Spokojne som sa usmieval a prešiel som si prstami po perách, tak nežné.

Doma som si dal teplú sprchu a potom som zalahol do postele. Onedlho som zaspal a konečne som spal normálne, bez nočných môr.

Večer mi doktor doniesol nejaké lieky a ja som s úsmevom na perách zaspal.

Celý týždeň som za ním chodil a navštevoval ho. Vždy sme rozlúčku ukončili bozkom, ale ďalej to nezašlo. Teraz stojím na chodbe a čakám naňho, kým výde prezlečený. Dnes si ho beriem domov. Eh, myslím že keď si na niečo spomenie, zabije ma u mňa doma. No čo, pekná smrť.

Za pomoci barlí som vyšiel von v oblečení, ktoré mi Itami doniesol.
"Naozaj môžem byť u teba?" Spýtam sa ho s úsmevom.

"Áno, aj tak som tam celé dni sám." povedal som a pousmial som sa. Iba prikývol a pomaly sa pohol ku dverám. Samozrejme som išiel hneď vedľa neho a dával som pozor aby nespadol. Za ten týždeň mi nejako prirástol k srdcu.
"Ozaj, vraj by som ťa nemal púšťať do školy, do kedy si aspoň nespomenieš na spolužiakov." povedal som. Naozaj by bolo divné, keby sa zrazu začal správať k učiteľkám milo.

"Ále prosím ťa, vkľude tam pôjdem aspoň si skôr spomeniem" usmejem sa naňho zo široka.

"Nemal by si... Veď ani nevieš nič o svojom správaní, zatiaľ si si nespomenul." zamumlal som. Izaya sa po tichu zasmial, čo som neriešil.
Keď sme prišli ku mne domov, hneď som zamieril do sprchy a Izayu som nechal aby si prezrel dom.

Mal to tu veľmi pekné, posadil som sa na gauč a unavene som zavrel oči...

Po sprche som sa prezliekol a začal som hľadať Izayu. Ležal na gauči a vyzeral že spí. Pousmial som sa a vzal som ho na ruky. On náhle otvoril oči a prekvapene na mňa pozrel. Zamieril som s ním do svojej izby, kde som si ho zložil na posteľ.
"Pospi si, ja idem uvariť niečo na večeru." povedal som a slabo som sa usmial.

"Ty vieš variť?" Prekvapene som mu pozrel do očí a taktiež som sa usmial.
Wow tak to je super pretože ja to asi neviem...

"No...áno. Musím to vedieť." povedal som a pousmial som sa.
"Idem. Keby si niečo potreboval, krič." zasmial som sa. Pobozkal som ho na čelo a odišiel som do kuchyne, kde som začal pripravovať špagety s omáčkou.

Je tak milý...nechápem ako som ho mohol odmietnuť! Bol som proste debil...

Neviem koľko som to chystal, ale dlho nie. Vzal som dva taniere a začal som nakladať. Odnesiem mu to do izby? Zbytočne by sa sem trepal. Je vôbec ešte hore? Vzal som tácku, na ktorú som položil jeden tanier a odniesol som to do svojej izby, kde bol v posteli Izaya.

Usmial som sa keď vošiel a podal mi tácku s jedlom. "Vyzerá to vynikajúco, ďakujem" s úsmevom som sa do toho pustil. "Budeš tu somnou? Prosím" pozriem mu prosebne do očí.

On...prosí? Je to divné. Aj keď stratil pamäť, nemalo by sa mu to prosenie hnusiť?
"V poriadku, zostanem tu." povedal som a pousmial som sa. Zjedol som svoju porciu a čakal som kým zje aj Izaya.

Zjedol som asi tak polovicu, nie som nejako extra hladný. Položil som to na stolík a pozrel som s úsmevom na Itamiho. "Bolo to výborné" oprel som si hlavu o jeho rameno.

"Som rád že ti to chutilo."
Svoj tanier som nejako položil na tú tácku.
"Nie si unavený?" spýtal som sa ho a pozrel som mu do očí.

"Trochu" zívnem si a usmejem sa.

Kusol som si do pery a opatrne som si s ním ľahol.
"Mal by si si pospať." šepol som a opatrne som ho objal okolo pása. Je to...divné, ale príjemné.

Hlavu si položím na jeho hruď a zavriem oči. "Ako povieš" usmejem sa a viac sa naňho natisnem. "Dobrú" zašepkám a po chvíli začnem pravidelne oddychovať.

Bol zlatý, ako sa na mňa tisol. A tá jeho pokojná tvár. Usmial som sa a druhou rukou som ho objal okolo pliec.

Hral som sa v kuchyni s nejakou polorozpadnutou líškou, zrazu som počul buchnutie dverý, mohol som mať asi tak osem. Do kuchyne sa vrútil otec, usmial som sa naňho a on sa iba strašidelne uškrnul. Chytil ma za vlasy a prehol ma o stôl, snažil som sa nejako brániť no nešlo to. Stiahol mi nohavice a boxerky a surovo do mňa prenikol...
S krikom som sa zobudil a posadil som sa, cítil som slzy na svojej tvári...čo to bolo...

****
Dlho tu nič nebolo, čo?:d
Ale...Ja a Azumi máme toho veľa do školy plus ja mám do toho dve divadla a zdravotné problémy...
~Kin & Azumi