Guardian

1. Kapitola

Ihneď, ako ma ráno zobudili o pol štvrtej ráno, rýchlo som sa prezliekla, vyčistila zuby a naniesla na svoju tvár aspoň trochu make-upu, aby som nevyzerala zrovna ako Zombie, pri čom som sa nezabudla potknúť malíčkom o roh postele.

Pribehla ku mne HaNeul a začala mi vtĺkať do hlavy informácie a pokyny, ktoré som hneď takto po ráne nedokázala splniť. Predom pripravený malý vak som si prehodila cez plece a mobil dala do vačku. Pohodila som vlasmi a schmatla cestovnú tašku, ktorú som za sebou začala ťahať po chodbe.

"MinJee?" otočil sa na mňa otec, čo sedel vedľa šoféra, ktorý nás viezol na letisko, kde na nás už čakalo osobné lietadlo. Odložila som mobil a vzhliadla k nemu.

"Deje sa niečo?" spýtala som sa a ruky položila na svoje kolená.

"V lietadle ti oznámim ešte jednu dôležitú vec. Pravdepodobne sa ti to nebude páčiť, ale ver mi, že to je pre tvoje dobro." vyslovil to veľmi vážne, čo ma znepokojovalo. Zaryla som nechtami do svojich kolien. Keď sa otec znova začal venovať debate zo šoférom, ja som svoj pohľad otočila na okno limuzíny.

Kvôli veľa peniazom, čo máme sa občas cítim vážne zle. Ľudia si potom o mne nemyslia zrovna dobré veci a preto som sa nestýkavala s inými ľuďmi než s tými, ktorých môj otec zamestnáva. Dokonca som nechodila do školy posledný rok na strednej. Po smrti matky sa otec zmenil. Robí všetko preto, aby som sa mala čo najlepšie.

"MinJee, ideme." jednou vetou ma otec prebral, keďže som zaspala. Prikývla som a celá dolámaná vyšla z auta. Šofér vybral naše tašky z kufra a počkal, kým sa dostaneme do vnútra obrovskej budovy. Letisko.

Kráčali sme okolo ľudí, čo cestovali za prácou, rodinou alebo šli na dovolenku. Všetci sa samozrejme ponáhľali, čo spôsobovalo veľký chaos. Ako som po chvíli zistila - s otcom sme nemuseli podstúpiť všetky tie kontroly a rovno sme nastúpili do menšieho osobného lietadla. Privítali nás dve letušky, ktoré nám budú slúžiť počas letu. Niekedy ma desí, akú veľkú moc má môj otec. Aby som prejavila aspoň trochu slušnosti, uklonila som sa letuškám a poďakovala im, že budú s nami.

S otcom sme sa pohodlne usadili na kožennej sedačke. Luxusné lietadlo prvej triedy, no. Rýchlo som si prezrela lietadlo. Pred nami bol čierny stôl, za nami záchody a kúpeľňa. Vonku už pomaly začalo vychádzať slnko a lietadlo sa chystalo k štartu.

Hneď ako bolo lietadlo v potrebnej výške, rozišli sa k nám letušky. Otec odložil knihu a ja som si vypla hudbu, ktorá mi hrala do slúchatiek. Jedna z nich nám podala šálky s čajom. Vďačne sme sa usmiali.

"Keby ste niečo potrebovali, stačí stlačiť toto tlačítko." ukázala naň. To tlačítko bolo zo strany sedačky, preto som si ho nevšimla. Letušky zase odišli. Napila som sa z čaju a keď som zistila, že je stále trochu horúci, položila som si ho na stôl. Vzala som mobil a chcela ísť znova počúvať hudbu, no otec ma zarazil, keď svoju ruku položil na moje koleno. Pochopila som, koľká bije a odložila mobil.

"Začnem tým, že nebudeš mať na výber, i keby si sa snažila ako koľvek." odkašľal si a ja som v mysli pretočila očami.

"Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, to ty veľmi dobre vieš. Mám rád veci pod kontrolou a preto som sa rozhodol, že ti pre tento týždeň v Číne pridelím ochrankára." po týchto otcových slovách som sa začala dusiť čajom, s ktorého som si znova trošku odpila. Vrátila som šálku na jej pôvodné miesto a pozrela otcovi do očí.

"To nemyslíš vážne!"

"Myslím. Už aj v minulosti si takmer prišla o život. Ale tento krát sa to nebude opakovať. Tvoj ochrankár je zo špeciálne cvičenej skupiny zvanej Exo. Špecializuje sa na karate, taekwondo, brazílske bojové umenie, vie narábať s katanou a úžasne striela. Sám som si ho vybral zo všetkých dieviatich členov, ktorých Exo má."

S vypúlenými očami som zostala prekvapene sedieť, neschopná jediného pohybu.

"A-Ale oci-" chcela som niečo povedať, ale znova ma prerušil.

"MinJee, nechcel som to vyťahovať, ale vieš, čo sa stalo tvojej matke. Zastrelili ju. Nezvládol by som, keby sa niečo stalo aj tebe. Len ťa chránim..." stiahol si ma k sebe do objatia. Pri spomienkách sa mi začali tlačiť slzy do očí, no snažila som sa ich zadržiavať na uzde.

"Ihneď, ako pristaneme nás už bude čakať." dodal, keď sme sa od seba vzdialili. Otec pokračoval v čítaní svojej knihy, akoby sa nič nestalo.

Po dlhšej dobe lietadlo konečne pristálo a ja som mohla z neho šťastne výjsť s pocitom, že nespadlo. Všetky veci som hodila naspäť do vaku a prehodila si ho na chrbát. Otec vstal zo sedačky a spolu sme vyšli z lietadla po schodoch, no pred tým sme ešte nezabudli poďakovať letuškám, ktoré sa stále usmievali. Otec naše cestovné tašky podal mužovi, ktorý je niečo ako jeho pravá ruka. Z ich krátkeho rozhovoru som sa len dozvedela, že on sem prišiel včera a teraz naše veci zanesie na náš hotel.

Počas chôdze smerom von z letiska som sa obzerala všade navôkol. Vždy som chcela ísť do Číny, ale z čínštiny neviem ani mäkké ň, čiže som nevedela prečítať ani jeden nápis, čo ma iritovalo. Cez dav ľudí sme sa pretlačili a vyšli z letiska. Nemala som ani ponatia, kam ideme teraz, tak som sa nechala viesť otcom.

Premýšľala som, kde sa počas následujúceho týždňa pôjdem pozrieť. Napadali ma rôzne miesta a nevedela som, kam ísť skôr. V jeden deň som chcela na dve-tri hodinky ísť niekde do lesa a počúvať tam hudbu, som rada sama. Taktiež by som-

Z mojich myšlienok ma vyrušil náraz. Pozrela som sa pred seba a zistila, že som narazila do stĺpu. Otec sa na mňa otočil a nadvihol obočie.

"To nič, môžme ísť ďalej..." nervózne sa zasmejem a jednu ruku schovám do vačku mojich čiernych kraťaskov. Otec nado mnou iba pokrútil hlavou a pokračoval ďalej v závese so mnou.

Zastavili sme v nejakom malom parku. Stále bolo z tadeto vidieť letisko. Cítila som, že práve tu spatrím svojho ochráncu.

A presne to sa stalo.

Začala sa k nám približovať postava muža. Vedela som, že to je on, kvôli otcovmu úsmevu na tvári. Narovnala som sa a postavila sa čelom k nemu. Srdce mi začalo biť ako splašené. Zastavil sa asi dva metre od nás, konečne som si mohla prehliadnúť jeho tvár.

Vyzeral mladšie než som čakala. Mladík predo mnou mohol mať maximálne 25 rokov. Vec, čo som si na ňom všimla ako prvé, boli dokonalo spravené očné linky. Jeho hnedé vlasy mal dokonalo upravené. Mal na sebe čierne nohavice s dierami na kolenách a čiernú kožennú rozopnutú bundu, pod ktorou mal biele tričko. Na tvári mu panoval kľudný, no tvrdý výraz.

Zostala som stáť ako prikovaná k zemi a nezmohla som sa na nič iné, len sa na neho stále pozerať. On svoj pohľad tiež na chvíľu presunul z mojho otca na mňa a následne znova na neho.

"Dobrý deň pane, dlho sme sa nevideli." slušne sa uklonil. Otec kývol hlavou a usmial sa, následne položil ruku na moje plece.

"Toto je moja dcéra MinJee, ktorú budeš chrániť celý týždeň. Podrobnosti si dostal už predom. Odprevaď ju na náš hotel, adresu vieš tiež. Postaraj sa o to, aby sa jej nič nestalo." otec sa otočil s týmito slovami na päte a odkráčal preč, čiže ma tu s ním nechal samú.

"Poď..." z ničoho nič ma schytil za ruku a začal ma za sebou ťahať ako malé dieťa.

"Hej! Nemám sedem rokov, dokážem ísť aj sama..." vytrhla som sa z jeho spárov a zamračila sa na neho. On si iba povzdychol a gestom naznačil, nech idem za ním.

-------------------------

Ahoj ^-^
Prvá kapitola tohto canceru je na svete :))))))
Kapitoly budú priblížne takéto dlhé, možno aj dlhšie :dd
Tak ak to niekto vôbec číta, tak snáď sa tá kapitola páčila :)