Guardian

3. Kapitola

Pomaly som sa ako tajný špión plížila po chodbách hotela a snažila sa si spomenúť, kde je východ. Keď som šla po schodoch dole, zdalo sa mi, akoby bol tento hotel nekonečný... Nie, že by som šla výťahom ako normálny ľudia, ja sa vyberiem po schodoch.

Keď som konečne došla na prízemie, nikde ani človiečika.
I keď som nikoho nevidela, musela som sa obzerať na všetky strany.

Podarilo sa mi nájsť cestu, nachádzala som sa pred hotelom. Odvážnym krokom som vykročila vpred, smerom do centra Pekingu. Obzerala som sa všade na okolo. Kráčala som ulicou, na ktorú svietili nočné lampy. Všade okolo sa nachádzali obchody. Pár ľudí som taktiež zahliadla.

Mala som radosť z toho, že som konečne z tade vyliezla a môžem sa prechádzať. Lenže niečo vnútri mi hovorilo, že som to nemala robiť. Otec aj Baekhyun mi to zakázali. A okrem toho - vôbec to tu nepoznám.

Bolo mi to jedno. Nikto ma nebude držať týždeň na izbe.

Tieto slová som však neskôr oľutovala...

---------------

Bolo asi pol tretej ráno a ja som sa stále túlala po meste. Nemohla som sa však zbaviť pocitu, že ma niekto sleduje, čo spôsobilo moju nervozitu. Stále som sa obzerala okolo seba a zľakla sa čo i toho najslabšieho zvuku.
Čiže som sa nadskočila čo i len zo zvuku kamienku.

Veľmi ma vystrašilo, keď som za sebou započula kroky. Nemala som odvahu sa otočiť a ujistiť sa, že to nie je nejaký úchyl. Celá som sa triasla, nedokázala som sa sústrediť na nič iné, než na tie kroky.

Bola som si istá, že idú za mnou. Dokonca som mala podozrenie, kto presne ma sleduje. Snažila som sa zachovať kľud, čo sa mi vôbec nedarilo.

Moja nervozita sa ešte zvýšila, keď počet osôb za mnou bol väčší, než na začiatku. Taktiež začali zrýchlovať, čo znamenalo, že som robila to isté. Skoro som až bežala. Nakoniec som sa rozbehla smerom k hotelu. Teda, to som si aspoň myslela. Netušila som, ako sa dostať späť. Bežala som, ako mi sily stačili. Nahlas som dychčala, čo spôsobilo ešte rýchejší tep môjho srdca.

Zabočila som do tmavej, tenkej uličky. Oprela som sa o budovu a snažila sa ukľudniť. Hmlylo sa mi pred očami a môj hrudník sa príliš rýchlo zdvíhal. Modlila som sa, aby si nevšimli, že som odbočila a zastavila. Chrbtom som skĺzala po stene, nakoniec sedela na zemi. Ruku som si dala cez ústa, aby nebolo počuť môj dych.

Započula som smiech tesne vedľa mňa. Nemusela som ani otvoriť oči, aby som vedela, že ma našli. Mráz mi behal po chrbte a celá som sa triasla. Ucítila som ruku na mojom ramene. Skríkla som, prúdko otvorila oči a odsotila od seba človeka, ktorému tá ruka patrila. Človeka, ktorý ma už niekoľko krát pred tým sledoval a snažil sa ma uniesť.

"Ale no tak. Buď dobré dievča a nechaj sa zabiť." zasmial sa jeho psychopatickým hlasom a vytiahol pištol. Slzy sa mi začali tlačiť do očí, keď som si všimla jeho troch komplicov za ním. Nepoznala som ich. Len toho jedného, mal prezývku Gun. Bol to obávaný zločinec, nájomný vrah, ktorý všetky svoje obete zabíjal tým istým typom pištole. Nikdy nepoužil inú zbraň. Bolo neskutočné, že ma sledovali až sem - do Pekingu.

Jeden z nich ma chytil pod krkom a vytiahol do vzduchu. Začala som sa dusiť. Chytila som ho za ruku a snažila sa dostať z pod jeho spárov. Lenže tejto nabúchanej gorile sa nedalo utiecť, bol príliš silný. Na svojom líci som cítila tiecť prvú slzu. Gun namieril svoju pištol na mňa.

"Adios, bohaté dievčatko." zaškeril sa. Chystal sa stlačiť spúšť. Nemala som silu odporovať. Slzy mi stiekali po tvári a dopadali na zem. Bola som príliš slabá na to, aby som niečo spravila. Zavrela som svoje oči a čakala. Nakoniec, smrť si príde pre každého z nás...

Stlačil spúšť...

Bolesť však neprichádzala. Otvorila som oči a zbadala pred sebou jeho. Baekhyuna. Držal sa za rameno.

"Panebože! Si v poriadku?!" zakričala som hneď potom, čo mi došlo, že to schytal za mňa. Človeka, ktorý ma držal vo vzduchu som kopla do hrude. Pustil ma a ja som spadla na zem. Ihneď som sa chytila za hrdlo a začala kašľať. V tom mi došlo - Ako je možné, že tu je? Dala som mu prášky na spanie do pitia a je nemožné, aby už teraz neúčinkovali. A ako ma vlastne našiel? Nemala som však čas nad týmto premýšľať.

"Ohohooo, toto nebol kop obyčajného dievčaťa." zasmial sa Gun a obzeral si zraneného Baekhyuna, snažiaceho sa udržať rovnováhu a zastaviť krvácanie.

Baekhyun kopol Gun-a do ruky. Pištol mu vyletí a dopadne niekoľko metrov od nich. Gun začne s bitkou. Udrie Baekhyuna rovno do ramena, kde mal ranu po postrelení. Spadne na kolená a chytí sa za ranu. Gun neváha a začne kopať do Baeka. Ten sa však jeho kopancom elegantne vyhýba. Chytí ho za nohu a zároveň ho podkopne. Začne mať problém s rovnováhou, až nakoniec spadne. Toho Baekhyun využije, narovná sa a ruku voľne spustí vedľa svojho tela. Druhou vzal svoju pištol a namieril ju na Gun-a.

Ja som nedokázala robiť nič iné, len sa na nich pozerať a stále sa držať za hrdlo. Avšak neustále som kontrolovala pohyb ostatných troch, či sa náhodou nerozhodnú zaútočiť tiež.

"Do toho! Zastrel ma!" zasmial sa Gun a začal provokovať Baekhyuna. Gun mal problémy s ovládanim sa, počula som, že bol dva roky na psychiatrií.

"Nedokážeš to, čo?! Samozrejme, že nie! Si slabý!"

Baekhyun neváhal. S neutrálnym výrazom na tvári stlačil spúšť. Strelil ho rovno do hrude, no nie do srdca. Gun toto nečakal a spadol na zem. Začal kašľať krv. Z rany sa taktiež valilo obrovské množstvo krvy. Baekhyun zrejme nemieril na životne dôležité orgány, ale rana bola tak hlboká, že bolo jasné, že po čase stratí obrovské množstvo krvy.

"T-Ty sku*vysyn!" zakričal na neho z posledných síl Gun.

"Huh? Čo si to povedal?" Baek sa zastavil uprostred pohybu a vzhliadol na neho. Povýšenecky nadvyhol  bradu.

"Počul si dobre!"

Baekhyun do neho znova kopol. Bolo vidieť, že je úplne iný, ako na začiatku. V očiach sa mu striedala zlosť a nenávisť. Oči mal úplne čierne, to som dokázala vidieť aj cez tmu.

Zrazu sa rozbehol smerom k ostatným trom. Jedného kopol do krku, druhý to schytal taktiež, ale guľkou do boku. Tretieho som už nedokázala  zaregistrovať, pretože sa mi zatočila hlava. Spadla som na zem a ponorila sa do tmy.

-----------------------------------

Hlásim sa s ďalšiou kapitolou, tento krát v rekordnom čase! :D
Tento príbeh ma začal neskutočne baviť písať, čiže snáď už veľkú prestávku nebudem mať :)
Síce sa mi zdá, že to moc urýchlujem :/ ale inak by to asi bolo nudné xD a nechcem to zbytočne naťahovať...

Bola by som rada, keby ste svoj názor napísali do komentárov, nech viem, čo by som mala zlepšiť a podobne :)

Tak snáď sa vám kapitola páčila ^^