Guardian

5. Kapitola

Už asi pol hodinu som sa opierala o Baekhyuna, ktorý ma zvieral v objatí. Nemala som v pláne čo i len prstom pohnúť. Premýšľala som nad tým, čo sa od príchodu do Číny stalo. Síce to bude ešte len 24 hodín, ale i za tu dobu sa karta obrátila veľa krát.

A k tomu sme ešte aj mali dnes ísť do centra. Je to dobrý nápad? Pravdepodobne ma ani nepustí...

"Baek-" otočila som sa na neho, avšak keď som videla, ako si spokojne drieme, zostala som po tichu. Zaslúži si trošku oddychu.

Takto som mala konečne možnosť si prehliadnúť jeho tvár. Keď spal, vyzeral ako nevinné šteniatko. Hruď, o ktorú som sa stále opierala sa mu pravidelne zdvíhala. Pohľadom som mu precházala po celej tvári. Zastavila som sa až na jeho perách. Vyzerali ako okvetné lístky rúží. Ako asi chutia?

Pomaly som sa k nim začala približovať. Srdce mi začalo biť ako splašené. Nedokázala som sa zastaviť. Nakoniec som neodolala a prilepila svoje pery na tie jeho. Privrela som oči a nechala sa uniesť. Opatrne som ich začala ochutnávať. Chutili ako jahoda.

Ucitíla som, ako sa Baekhyun prebral. Rýchlo som sa odtiahla a zčervenala.

Čo som si sakra myslela?

Baekhyun na mňa hľadel prekvapeným pohľadom a pri tom sa snažil poriadne prebrať. Prstami si prešiel po perách a stále na mňa pozeral ako na niekoho, kto mu vyvraždil celú rodinu.

"J-Ja som nechcela... t-to... no..." začala som panikáriť a hľadať dobrú výhovorku, čo sa mi však vôbec nedarilo. Bola len jedna možnosť a tou bol útek.

Rýchlo som sa postavila na nohy a začala utekať po celom byte ako splašená sliepka, čo som z časti aj bola. Stále som utekala do koliečka a nezabudla sa zakopnúť o roh gauča. Hodila som profesionálnu držku a zakňučala ako opustený pes.

"Ježiš..." prevrátil nado mnou len oči a pomohol mi postaviť sa na nohy.

--------------------------

Nakoniec sme sa predsa len vydali do mesta, avšak po mojom dlhom presviedčaní. Bola som celá natešená. Vzala som si mobil, slúchatká a nejaké peniaze. Ešte raz som sa pozrela cez presklennú stenu na Peking. Sama pre seba som sa usmiala a bežala k dverám, kde ma už čakal Baekhyun. Obula som si biele tenisky a vyšla na chodbu. Baek zamkol dvere a kartu si niekde schoval.

Víťahom sme sa zviezli až na prízemie. Rovno sme vyšli z hotela a ja som si šťastne poskočila.

"Aha?" Baekhyun sa na mňa pozeral, ako som vyskočila do vzduchu a potichu zajásala. Pozrela som sa do zeme a tvárila sa, že to pred chvíľou sa nestalo.

Za ten čas, čo som ho spoznala - asi tak dva dni, som si všimla jednu vec. Jeho povaha sa mení. Dnes sa mi chvíľu zdalo, že to je milý, zábavný chlapec.
Ale v skutočnosti to je chladný, vytrénovaný ochránca, ktorý nemá problém zabiť človeka.

Je to až... desivé.

"No poď." zvolal a potiahol ma za ruku. Začal ma za sebou vláčiť. Pozrela som sa mu do očí, aby som sa presvedčila o svojej úvahe.

Mala som pravdu. Je to chladný človek. Z jeho očí priam srčala zlosť a nenávisť, no tvár pôsobila neutrálne. Je pravda, že očí človeka ukážu toho najviac.

Tak ale prečo potom bol dnes taký, aký bol? Zdalo sa mi to iba?

To by ma však neobjal... Alebo to bola iba súčasť jeho práce?

Mala som dosť úvah. Vytrhla som ruku z jeho zovretia a kráčala ďalej po uliciach. Cez deň je Peking úplne iný, ako v noci. Postupne som si od neho udržiavala veľký odstup. Už zase.
Nemôžem s ním komunikovať, kým neviem, aký v skutočnosti je.

Môže byť pre mňa aj nebezpečný, ale... to by si ho môj otec osobne nevybral. Otec má tú schopnosť, že dokáže rozpoznať povahu ľudí, i keď je ten človek Boh vie aký dobrý klamár.

V tom mi to doplo.

OTEC.

Včera mi povedal, že v ten deň asi nestihne prísť domov. Ale čo dnes? Je jedna hodina poobede a on stále na hotel neprišiel. Síce tam už možno je a ja o tom nemusím vedieť, pretože som momentálne v uliciach Pekingu, ale to by mi zavolal alebo aspoň Baekhyunovi.

Pozrela som sa na dokonalo upraveného Baeka kráčajúceho predo mnou. Strach o otca je väčšia ako okolnosti ohľadom Baekhyuna. Nemám na výber.

"Kde je otec?" spýtala som sa a zastala uprostred chodníka. Pozrela som sa do zeme a čakala na Baekhyunovú odpoveď. On taktiež zastavil ale neotočil sa na mňa. Miesto odpovedi som však počula iba zvuk vetru a hluk ulíc.

Ignoroval ma. Ďalej pokračoval v ceste.

"To ma budeš akože teraz ignorovať?!" rozbehla som sa k nemu a potiahla som ho za rameno. Konečne zastavil a otočil sa na mňa. Prebodol ma pohľadom a ja som okamžite zastala v pohybe. Zas tie chladné oči...
Baekhyun mlčal. Po chvíli sa konečne rozhodol hovoriť.

"Neskôr ti to poviem, teraz vážne nie..." vydal zo seba pár slov a začal sa nervózne obzerať všade okolo seba. Zmáčkla som mu rameno a zahryzla si do pery.

Nakoniec som to však nechala tak a pustila ho. Dali sme sa znova do pohybu. Šla som za nim a pohľadom prebodávala jeho chrbát, zatiaľ čo sa on obzeral po každom človeku.

Baekhyun... Čo si zač?

---------------------------------------

Ahoooj,
*rýchlo vymýšľa nejakú výhovorku*
proste sa mi nechcelo písať, no xd
Ale teraz už fakt sľubujem, že to nebude tak dlho trvať :DD I tak je táto kapitola trošku kratšia, ale potrebovala som to useknúť tu.
Tak snáď vás ešte tento príbeh neomrzel...