Guardian

2. Kapitola

Počas cesty k nášmu hotelu som si ho stále podozieravo prezerala a nechávala si od neho odstup. Nedokázala som nič vyčítať z jeho očí, ktoré pôsobili chladne a bez citov. Postupne som premýšľala o jeho povahe, veku, mene a dokonca aj o jeho minulosti. Keďže bol ochránca, myslela som si, že mal ťažkú minulosť, čo v ňom spôsobilo blok a rozhodol sa venovať tomuto povolaniu. Preto mi asi prišiel aj taký chladný....

"Eh... Ako ďaleko je ten hotel?" otočila som sa k nemu tak, aby som mu mohla aspoň trochu vidieť do očí.

"Priblížne kilometer, ďaleko to už nebude." prešiel ma svojim chladným pohľadom, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Sklopila som pohľad k zemi a radšej obdivovala svoje tenisky.

Šli sme cez obrovské centro Pekingu. Pred nami sa týčil obrovský vysoký hotel a ja som pomaly začali tušiť, že práve do neho mierime. Samozrejme som mala pravdu, ostatne ako vždy. Vstúpili sme do budovy, ihneď sa nám uklonili pracovníčky hotela. Prešli sme popri nich až smerom k výťahu. Zavreli sa za nami dvere a ten, ktorého meno ešte stále neviem stlačil na tlačítko, čo znázorňovalo 24. poschodie. Bolo ich tu presne tridsať. Výťah sa pohol a ja som sa zatiaľ oprela o stenu výťahu.

Vystúpili sme z výťahu a podišli k dverám našej "izby". Kartou, ktorú vytiahol z vačku prešiel cez nejakú blbosť, následne sa otvorili dvere.

"Ako ťa mám vlastne volať?" vyšlo zo mňa, keď som sa vyzula z tenisiek a preskúmala túto "izbu", ktorá bola väčšia ako luxuskný byt v Amerike. Čo iné čakať od môjho otca.

"Baekhyun..." na sekundu sa ku mne otočil, no potom dal znova spiatočku a začal sa tu prechádzať, ako keby to tu poznal naspamäť. Ja som sa odobrala do obývačky a pustila si telku, hneď potom sa zvalila na gauč.

Medzi tým, ako sa tu promenádoval som si všimla jeho pištole pri opasku. Na druhej strane sa mu týčil nôž pravdepodobne pre prípad núdze.

Striedavo som prepínala programi jeden za druhým a po čase ma už prestalo baviť pozerať čínske reklami. Pretočila som pohľad na presklennú stenu, z poza ktorej bol vidieť obrovský kus Pekingu, ktorý som mala v pláne presúmať. Ucítila som na chrbte niekoho pohľad, ihneď som vedela, že môže patriť len jedinému človeku.

"Baekhyun?" otočila som sa čelom k nemu a tajne dúfala, že som si správne zapamätala jeho meno. Sedel na gauči, mal prekrížené ruky na hrudi a prezeral si ma od hlavy až po päty.

"Mohla by som ísť do centra? Alebo pozrieť sa po nejakých pamiatkách?" pozrela som sa na neho zo psími očami a dúfala, že to na neho zaberie.

"Nie." podľa tónu hlasu, akým povedal toto slovíčko, po ktorom som mala chuť sa hodiť o stenu som vedela, že nemám veľmi na výber.

"Prečo?" zdrtene som poklesla a sadla si na stoličku, čo bola hneď vedľa. V hlave som si vymýšľala monológ, ako ho presvedčiť. Neprišla som sem predsa na to, aby som sedela na zadku a sledovala Peking z poza okna.

"Je to tam nebezpečné." jednoduchá, štvorslovná odpoveď. Povzdychla som si a pretočila očami. Toto asi nebude zrovna človek na zhováranie sa.

"Nechcem tu sedieť celý týždeň. Chcem sa tu poobzerať."
Vyzeralo to tak, že Baekhyun začal premýšľať. Že by sa mi podarilo ho  konečne presvedčiť..?

"Dobre, ale dnes nie. Zajtra. A pôjdem s tebou, samú ťa nepustím." povzdychol si a postavil sa z gauča.

Zarazil ma fakt, že pôjde so mnou. Chcela som ísť sama a mať od všetkého kľud. S tým sa očividne môžem definitívne rozľúčiť, no na druhú stranu môžem byť rada, že aspoň niekam pôjdem.

--------------

Celý deň som čakala na príchod svojho otca, ktorý sa stále neobjavoval. Sedela som na zemi pri svojej poseli, slúchatká som mala v ušiach a cez presklennú stenu sledovala každučký jeden pohyb. Opierala som sa o postel a privrela oči. Mala som v pláne si trošku zdriemnuť, no to by nebolo ono, keby ma niečo neprebralo. Zvonil mi mobil. Odpojila som slúchatka a mobil sa priložila k uchu.

"Haló?" zvolala som do telefónu.

"MinJee, dnes sa už nestihnem nevrátiť, musím vybaviť ešte pár vecí. Keby si niečo potrebovala, máš tam Baekhyuna. Za žiadnu cenu neopúšťaj hotel." po týchto slovách môj otec hovor zrušil. Nechápavo som nadvihla obočie a mobil hodila na posteľ.

S troškou námahy som sa postavila na nohy a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Otočila som sa k dverám a takmer dostala infarkt, keď som zistila, že sa o rám dverí opiera Baekhyun. Celý čas ma sledoval.

"To budeš so mnou vážne na každom kroku?" spýtala som sa troška naštvane a dupla si nohou.

"Uhádla si." jemne nadvihol jeden kútik, z čoho vznikol malý úšklebok. Pretočila som oči a prešla okolo neho smerom do malej kuchynky. Vybrala som čistý pohár a z kohútika si nabrala čistú vodu. Rýchlo som to vypila a pohár položila do drezu.

Pozrela som sa von cez okno. Slnko už začalo pomaly zapadať a u mňa sa zase začal prejavovať hlad. A keďže som lenivá, vzala som si jablko i banán a zjedla to.

-----------------

Mohlo byť už okolo pol desiatej večer a ja som sa začala fakticky nudiť. Von som ísť nemohla, hudba ma už omrzela a nemala som si s kým písať. Jediný človek, s ktorým som sa stretávala alebo si písala bola HaNeul, ktorá nebola online.

Postavila som sa z gauča a prechádzala po izbe stále dokoliečka. Začala som premýšľať nad svojim momentálnym životom.

Mám devätnásť rokov, čo je dosť na to, aby som sa osamostatnila, hľadala si prácu alebo šla na vysokú školu. Lenže ja som stále iba doma, nemám žiadny sloločenský život a kvôli až moc ochranárskemu otcovi nemám niektoré veci ani dovolené. Je to šialené. Dokonca mám teraz na krku Baekhyuna.

Pohľadom som švihla k osobe, nad ktorou sa zastavila moja mysel. Sedel na gauči, kde ešte pred chvíľou aj ja. Držal v ruke svoju pištol a prezeral si ju ako niečo veľmi vzácne.

Od kedy sme sa stretli - čo je už niekoľko hodín - prehovoril pár viet. Nedá poznať svoje pocity.

"Ehm..." snažila som sa upútať jeho pozornosť. Som už tak znudená, že by mi stačilo sa rozprávať aj s nim. Zdvihol na mňa pohľad a odložil pištol. Vďaka Bohu, ešte by som ho naštvala a je po mne.

"Chcela som sa spýtať... ako dlho si v tej elitnej jednotke Exo?" spýtala som sa prvú vec, čo ma napadla. Následne som sa v duchu vyfackala za to, čo sa blbosť ma to napadla.

"Štyri roky..." na moje prekvapenie mi odpovedal. Ihneď som skonštatovala, že to nie je zrovna dlhá doba, no radšej som to nechala tak a sadla si pri neho. Zapla som telku a pustila náhodný kanál.

V noci som nemohla spať, čo sa mi práve hodilo. Baekhyunovi som nenápadne vhodila do vody prášky na spanie, čiže po chvíli už spokojne a tuho spal. Podišla som k nemu a vzala si kartu od izby. Hodila som na seba čiernu mikinu a rýchlo si uviazala vlasy do copu. Do vačku mikiny som si hodila mobil a nejaké peniaze. Podišla som ku dverám a obula si biele Adidas tenisky. Naposledy som sa ujistila, že spí a pomocou karty vyšla z izby na chodbu, smerom do ulíc Pekingu...

----------------------------------
*odkašle si*
Ehm... tak asi po mesiaci som tu s druhou kapitolou :DDDDDDD
Táto kapitola je stále o ničom, ale v ďalšej sa už konečne niečo udeje ^^
+ som chcela povedať, že tento príbeh nebudem naťahovať tak, ako všetky moje predošlé, čiže to viac ako 20 kapitol mať určite nebude.

Btw v tejto časti som bola moc lenivá si po sebe kontrolovať chyby, tak sa prosím nenahnevajte, ak tam nejaká je :dd

Snáď sa kapitolka páčila ^^