Táto krátka poviedka je zaradená do súťaže na profile @wp-competitions
Ako každé ráno, aj teraz spolu sedeli v autobuse. On sa na ňu pozeral a ona zase hľadela von z okna. Aj keď bol na druhej strane autobusu, ona jeho pohľad cítila. Nevedela čo si ma myslieť, presne tak ako inokedy. Dúfala, že sa cez leto niečo zmenilo, no teraz to vyzeralo tak, že je všetko po starom. Bolo jej to ľúto a hoci si sama nechcela nič pripustiť, v kútiku duše vedela, že ho ľúbi.
Autobus zastavil, oni vystúpili a čakali na svoj spoj, ktorým sa konečne dostanú do školy. Nečakala, že by sa pridal k nej a jej kamarátke. No on prišiel a nadviazal rozhovor. Ešte si z nej dokonca aj uťahoval a ona sa na neho hrane hnevala. Toto bola ich rutina.
Prišiel ich spoj, všetci nastúpili a oni dvaja sa dali do reči. Pýtal sa jej na prázdniny, na to ako sa má, kedy dnes končí a pritom sa jej opatrne dotýkal ruky. Bol to len jemný dotyk, no pre ňu to znamenalo veľa. On si to asi neuvedomoval a to je vždy zamrzelo.
V škole sa ich cesty rozišli a ona si myslela, že ho dnes už neuvidí. Šťastie však stálo na jej strane a v ten deň ho videla ešte niekoľkokrát. Zakaždým sa na ňu usmial a zamával jej na pozdrav. Úsmev mu opätovala a pri srdci ju zahrialo.
Stále v nej žblnkala nádej. Čo ak...?
