Zoaran držal meč pred sebou vo výške svojich očí. Vedel, že prídu, no nerátal s tým, že tak skoro. Pred ním sa z tmy vynorilo niekoľko odporných škriatkov. Zohavení, nízki a odporne smradľavý mužíci. Zoaran sa nebál, na tento moment ho pripravovali už celé roky. Jeho brat vedľa neho nahnevane zafučal.
„Pobime ich a bude pokoj." Zavrčal Roaran. Zoaran s jeho nápadom súhlasil, avšak vedel, že nesmie zaútočiť skôr ako odporní škriatkovia. Zoarana totiž zväzovalo starodávne kúzlo. Spočiatku o tom ani netušil a často sa stávalo, že vyprovokoval nejednu bitku. Deň po vynútenej bitke mu vždy bolo zle a nedokázal sa ani pohnúť. Mnísi v kláštore kde obaja bratia žili, sa snažili prísť na to, čo zapríčiňuje Zoaranov stav. Nakoniec sa im to podarilo a odhalili jeho prekliatie.
Škriatkovia mu uľahčili rozhodovanie a okamžite zaútočili na oboch bratov. Tí na nič nečakali a bránili kláštor v ktorom vyrastali. Rinčanie ich zbrani sa miešalo so škrabotom pazúrov netvorov a ich desivým škrekom.
Samotný boj netrval dlho, obaja mladý muži vyviazli bez vážnych zranení ako víťazi. Keď už bol aj posledný ohyzdný škriatok mŕtvy, z bezpečnostných úkrytov povychádzali mnísi spolu s malými deťmi. Zoaran sa ponad mŕtve telá oblúd snažil dostať k mníchom. Už tam skoro bol keď za sebou započul šuchot a vzápätí aj Roaranov krik:
„Pozor!"
Zoaran sa však nestihol poriadne otočiť a už len cítil ako sa mu ostrý pazúr zabára do tela a on pomaly stráca vedomie.
--------
Zoaran sa prebudil do ticha a tmy. Myslel si, že je mŕtvy. Z omylu vzdialený šuchot. Pozrel tým smerom a zbadal tmavú siluetu. Očividne teda mŕtvy nie je. Postava sa priblížila k nemu a on v nej spoznal svojho brata Roarana.
„Konečne si sa prebral braček. Začínal som sa o teba báť." skonštatoval Roaran a potľapkal brata po pleci.
„Ako dlho som bol mimo?"
„Asi tri dni. Už aj mnísi sa začali o teba obávať. Ich mágia nezaberala a všetci sme z toho boli zúfalí. A z ničoho nič s tu zjavila tajomná postava, celá zahalená. S nikým sa nerozprávala. Len podľa gest sme zistili, že ťa chce vidieť. Zaviedli ju teda k tebe a nejako na teba poprikladala ruky. Zázračne si začal plynulejšie dýchať a tvoja rana sa zacelila."
Zoaran neveril svojim ušiam. Niekto neznámi mu zachránil život a nič za to podľa bratovho rozprávania nežiadal.
„Vie niekto kto to bol? Dostal odmenu? Je ešte tu alebo nie?" sypal otázku za otázkou Zoaran. Na jeho sklamanie však Roaran pokrútil hlavou záporne.
„Donesiem ti niečo? Všetci sa isto potešia keď im poviem, že si sa prebral." usmial sa povzbudivo na svojho brata Roaran. Aj on sám by rád poznal totožnosť toho, čo zachránil jeho brata, jeho jedinú rodinu. Zoaran len prikývol a neprítomne hľadel do tmavého stropu. Roaran sa teda zdvihol a nechal svojho brata len s jeho myšlienkami. Nemal mu veľmi ako pomôcť keď sám si nevedel rady.
Zoaran sa zatiaľ v myšlienkach sústredil na svoje spomienky. Nevedel si poriadne vybaviť čo sa stalo a prečo je vlastne ranený. Potom si však spomenul. Nepekná bitka s odpornými škriatkami a keď sa konečne zdalo, že je koniec, posledný živý škriatok na neho zaútočil a zranil ho. Potom si však už nič nepamätal. Márne sa snažil v hlave nájsť nejaký záchytný bod, ktorý by mu mohol pomôcť. Unavene zavrel oči a snažil sa nepremýšľať. Zbytočne ho z toho rozbolela hlava a v bruchu mu škŕkalo. Ako na želanie sa dvere na miestnosti otvorili a dovnútra sa dostal jeden z mladších chlapcov, ktorý mu niesol jedlo. Radostne ho pozdravil a Zoaran sa na neho usmial. Poďakoval mu za prinesené jedlo a požiadal chlapča by poslal jedného z mníchov. Dieťa prikývlo a rýchlo vybehlo z miestnosti. Neprešlo veľa času a prišiel za Zoaranom jeden z mníchov.
„Som rád, že si sa konečne prebudil Zoaran. Báli sme sa, že neprežiješ." povedal s náznakom úsmevu mních.
„Ja viem, ja viem. Roaran mi už vravel. Nebyť nejakej tajomnej osoby, asi by som neprežil."
Mních len prikývol a posadil sa k posteli na ktorej Zoaran ležal.
„Tvoj brat tu chodil ako divá šelma, pretože naša mágia z nejakého dôvodu nezaberala a tvoja rana sa nechcela zahojiť. Báli sme sa o teba všetci. Deti v tebe a tvojom bratovi hrdinov."
„Nikto nevie kto bol môj záchranca?" spýtal sa s malou nádejou Zoaran. Mních však tiež pokrútil hlavou záporne presne ako jeho brat.
„Každý z nás by rád poďakoval tvojmu záchrancovi, no akoby sa po ňom zľahla zem." povedal mních a potľapkal Zoarana po ruke a potom sa pobral na odchod. Zoaran zase raz osamel a teraz svoju samotu využil na spánok.
----------
Z ríše snov ho prebudil hlasný krik prichádzajúci z horného poschodia. Celý zoslabnutý sa postavil na nohy a pridŕžajúc sa steny sa dostal ku schodom a pomaly po nich vyšiel hore. Naskytol sa mu nezvyčajný pohľad. Žena s dlhým cestovným plášťom prehodeným cez plecia sa zúrivo hádala s jedným z mníchov. Keď však zbadala Zoarana, zmĺkla a zabodla svoj pohľad do toho jeho. Zoarana osvietilo nečakané poznanie. Vedel, že to ona bola jeho záchranou. Vľúdne sa na ňu usmial a ďakovne kývol hlavou. Žena sa na neho tiež usmiala a podišla k nemu bližšie.
„Som rada, že si prežil syn môj."
