Frederika sedela na točiacej sa stoličke v zasadacej miestnosti doktorky Johany do ktorej presvitali slnečné lúče. Všetci boli ticho a počúvali pokyny k ich ďalšej úlohe. Fredy však mala akoby vypnuté a poriadne nevnímala nič okolo seba, len vrzgot stoličky pri každom jednom otočení do strany.
„Frederika!" Okríkla ju doktorka. Tmavovlasá dievčina k nej zdvihla pohľad a konečne otvorila uši.
„Prosím?" Spýtala sa trochu zmätene a obzrela sa okolo seba na všetkých prítomných, ktorí len neveriaco hľadeli na najmladšieho člena tímu. Doktorka si roztržito pretrela tvár. Frederikino správanie sa jej prestávalo páčiť. Bola v ich tíme vyše miesiaca a jej správanie sa rapídne zmenili. Nevedela si to vysvetliť. Nakoniec sa však len nadýchla a vydýchla: „Hovorili sme o našej nasledujúcej výprave a o tom, akú úlohu v nej budeš hrať ty."
Devčina prikývla a trochu ospravedlňujúcim pohľadom pozrela na doktorku. Tá len pokrútila hlavou nad správaním najmladšej pracovníčky.
„Pre dnes to je všetko. Zbytok doriešime zajtra," rozpustila zhromaždenie doktorka a potom presmerovala zrak na dvíhajúcu sa Frederiku, „Frederika, poď do mojej pracovne prosím."
Dievčina prekvapene pozrela na Johanu a zažmurkala. Potom len pokrčila plecami a nasledovala doktorku do jej kancelárie, ktorá bola presne na opačnej stran obrovskej budovy.
Johana otvorila dvere na svojej kancelárii, v ktorej ich obe očakávala jedna osoba.
„Prosím posaď sa," vyzvala dievčinu doktorka a sama si sadla do mäkkého kresla. Chvíľu bolo ticho, Johana hľadela do papierov pred sebou a svojich spolusediacich si nevšímala. Nakoniec všetky spisy poskladala na kopu a pozrela sa pred seba, priamo na Frederiku.
„Dovoľ, aby som ti predstavila Olafa." Johana konečne predstavila chlapca so svetlou pokožkou a tmavými vlasmi, ktorý sedel po ľavej strane od Frederiky. Tá okamžite vyprskla do smiechu. Pomenovať niekoho ako postavičku z rozprávky jej prišlo veľmi vtipné a kruté zároveň.
„Olaf? Ako ten snehuliačik z Ľadového kráľovstva?" Spýtala sa prekvapene s potláčaným smiechom. Johana nad jej správaním len pretočila očami.
„Prosím? Aká rozprávka? Také niečo nepoznám." Ozval sa mladík. Frederika sa dosmiala a s vyvalenými očami pozrela na Johanu: „On nie je odtiaľto?"
Doktorka sa na tmavovlásku len usmiala a prikývla: „Pravda, Olaf nepochádza z našej doby. Pred niekoľkými dňami ho našiel náš druhý tím, ktorý cestoval len desať rokov dozadu. Priviedli ho sem a odvtedy som s ním trávila dosť času aby som ho naučila všetko podstatné, čo bude potrebovať, aby mohol s nami normálne fungovať."
„Fungovať s nami? To bude akože s nami pracovať?"
„Presnejšie pracovať s tebou," priznala Johana a Fredeika mala pocit, že jej niekto zastavil prísun kyslíka do pľúc.
„So mnou? Ale ja predsa všetko zvládam!" Bránila svoju prácu takmer okamžite Frederika, pretože sa jej vôbec nepozdával nápad, že by mala na svoje výpravy chodiť ešte s niekým iným.
„Ja to viem. Odvádzaš skvelú prácu, o tom niet najmenších pochýb, no takmer zakaždým sa vrátiš s nejakým zranením. Je to teda len pre tvoje dobro," povedala jej Johana a Frederika musela chtiac nechtiac uznať, že jej nadriadená má pravdu. Sklonila pohľad k svojim rukám, ktoré mala položené na kolenách a premýšľala. Doktorka za stolom tiež ticho sedela, no potom prehovorila ešte raz: „Máte týždeň na to, aby ste sa zoznámili a naučili sa spolu vychádzať. Olaf bude preto bývať u teba."
„U mňa? A čo poviem svojej mame?"
„Tvojej mame som už volala a všetko s ňou dohodla. Bola dosť ústretová a nemala problém s ubytovaním Olafa u vás. A teraz už môžete ísť," prepustila oboch mávnutím ruky. Frederika sa neveriacky zdvihla a s Olafom za pätami vyšla von z kancelárie.
