„Všetko to začalo minulý utorok, keď som išla zo zasadnutia rady galaxií, ktorá sa klasicky konala v lese na planéte mimo Slnečnej sústavy. Zakaždým som sa tam mala čudný pocit, pretože ten les pôsobil odstrašujúco, hlavne preto, že všade pobiehalo mutanti. Niežeby som na nich nebola zvyknutá, no stále mi naháňali strach. Nie však o tom som chcela," Zora sa na malý moment odmlčala a pozrela na deti, ktoré hltali každé jej slovo. Usmiala sa a pokračovala: „Vracala som sa teda zo zasadnutia a na ceste domov ma sprevádzal len môj verný kamarát z Neptúna. Nahovoril toho málo, no mne to neprekážalo. Cesta nám ubiehala pokojne, veď predsa let v hyperpriestore nemohlo nič narušiť. Keď sme z neho vyleteli, pohľad na môj domov ma prekvapil. Po celej planéte boli rozlezené oranžovožlté plamene. Túpa do mňa štuchol a svojou drobnou hlávkou ukazoval na pravú stranu lode. Otočila som tam hlavu a ten pohľad ma takmer zrazil z nôh. Obrovská loď Taranov pálila na moju domovinu. Túpa zapišťal a schoval sa mi za nohami. Pohladila som ho po hlávke a prihovorila sa mu ‚mali by sme asi čo najskôr odísť'. Ako som povedala, tak sa aj stalo. Posadila som sa do ružového kresla, ktoré mi ladilo s vlasmi a opäť zapla hyperpohon."
„Jeeeej, ružovááá," zvolalo jedno dievčatko a prerušilo tak Zorino rozprávanie. Tá sa len usmiala a prikývla na súhlas. Všetky deti ju napäto sledovali pohľadmi, no ona sa natiahla po pohár s čajom a poriadne sa napila. Od rozprávania jej vyschlo v ústach a jazyk sa jej lepil na podnebie.
„Moja loď sa okamžite dala do pohybu a moja hlava tiež. Nevedela som kam ísť, moje vnútro horelo rovnako ako moja domovina. Bolo mi všetkého ľúto, nevedela som za kým ísť, kde sa schovať. Ostala som sama. Slzy sa mi natlačili do očí a mňa pochytil známy pocit úzkosti a strachu. Roztriasla som sa. Túpa ku mne priťapkal a skočil mi do náruče. Pritúlil sa ku mne a niektoré z mojich pocitov opadli, avšak nie všetky. Strach sa ma držal až príliš. Túpa niečo zamrmlal popod nos a ešte viac sa mi schúlil na kolenách. Roztrasenou rukou som ho pohladila po hlave a triaška ma konečne ako tak prešla. Aj myšlienky sa utriedili a ja som presne vedela kam pôjdem. Mojou jedinou šancou bolo vrátiť sa na miesto posledného zasadnutia galaxie."
Zora sa opäť odmlčala a za nesúhlasného mrčania detí sa napila čaju, ktorý bol už takmer studený. Nechala tekutinu skĺznuť dolu krkom a potom si spokojne odkašľala. Pozrela sa na všetky tie tváre, ktoré ju sledovali. Ďalší z jej úsmevom a jej hlasivky začali znovu pracovať: „Ako som už povedala, mierila som späť na miesto odkiaľ som sa práve vrátila. Túpa mi sedel na kolenách a hľadel von cez okno. ‚o malý moment tam už budeme' utešovala som sa nahlas. ‚tam mi určite pomôžu'. Túpa sa na mňa pozrel a aj v jeho očiach som videla strach. Dobre som vedela, že sa bude báť, jeho najväčším strachom bola smrť a nebol sám. Aj ja som sa jej bála. Trochu zaskučal a ja som ho opäť pohladila po chlpatej a mäkulinkej hlave. Opustili sme hyperpriestor a ocitli sa na obežnej dráhe planéty, kde sa pravidelne konali stretnutia rady. Čo najrýchlejšie som pristala na povrchu a spolu s Túpom sme vybehli von. Takmer okamžite nás obklopili stromy a ja som z diaľky počula rev mutantov. Striaslo ma, no v behu som nepoľavila. Budova, kde sa zhromažďovala rada bola pred nami. Netrvalo dlho a obaja sme vbehli dovnútra. Hneď sa okolo nás zbehla až po zuby ozbrojená ochranka a nechcela nás pustiť ďalej. Ani som sa nečudovala, veď sme boli ufúľaní a špinaví, beh pomedzi kríky nám teda veľmi neprospel. ‚pustite ich' ozval sa hlas od veľkých pohyblivých schodov. Vydýchla som si a predrala sa s Túpom cez ochranku. Pri schodoch stála žena s modrými vlasmi a pozerala na nás tmavým pohľadom. ‚Čo sa deje, že tu takto pustošíte?'. Jej hlas bol ostrý ani zbrane na vojnových lodiach. ‚Napadli moju planétu', povedala som jej takmer okamžite a čakala na reakciu. Tá však neprichádzala. Nakoniec som sa však dočkala odpovede ‚To nie je náš problém. Planéta si má svoje starosti riešiť sama.' Krvi by sa vo mne nedorezali. Určite len žartuje, nemôže predsa nechať Taranov ničiť planétu. ‚Vráťte sa odkiaľ ste prišli,' napomenula nás a potom odkráčala s úplným kľudom."
„Čo sa stalo potom?" Skočil otázkou do reči Zore jeden malý chlapček. Dievčina sa na neho usmiala a odvetila: „Všetko sa dozvieš v pokračovaní."
Avšak skôr ako začala opäť rozprávať, načiahla sa po hrnček s teraz už ľadovým čajom. Doslova mrazivé kvapky tekutiny jej stekali dole hrdlom a chladili ju.
„Túpa ma pevne držal za nohavicu, pretože inak by som sa rozbehla za tou ženskou a jednu jej vrazila. Určite si poviete, aké prízemné, no v tej chvíli som bola skutočne schopná urobiť to. Nakoniec som sa otočila a s Túpom za pätami som vybehla von. Les sa mi zdal omnoho strašidelnejší ako keď sme prišli, no netrápilo ma to. Bežala som späť k svojej lodi v snahe dostať sa na jediné, pre mňa bezpečné miesto. Keď sme sa konečne ocitli na palube a vzlietli, na oblohe sa z hyperpriestoru vynorili rovnaké lode Taranov, ktoré ničili aj moju planétu. Zamrazilo ma a chcela som sa vrátiť späť dole na povrch, no spomenula som si na správanie ženy a hneď ma tá chuť prešla. Miesto toho som zapla hyperpohon aj ja a zmizla preč. Odvtedy blúdim naprieč vesmírom spoločne s Túpom," zakončila sovje rozprávanie Zora a pozrela sa na deti.
„Máš so sebou aj Túpu?" Vydýchlo jedno z detí zvedavo. Zora sa usmiala a pokrútila hlavou: „Bohužiaľ dnes so mnou neprišiel, čaká ma totiž na našej lodi. Aby sme mohli pokračovať v cestovaní."
Ozvalo sa zborové ‚jáááj' a všetci rodičia v miestnosti sa usmiali. Zora takmer každý víkend rozprávala ich deťom vymyslené rozorávky a oni ich s radosťou počúvali. Verili každému jej slovu, hoci to boli výmysly. Ikeď ktovie, Zora bola tajomnou osobou a pri nej bolo možné takmer všetko.
Takéto niečo nie je práve moja šálka kávy, no vrámci výzvy som sa do toho pustila. Ako hodnotíte poviedku vy?
