Sedela na schodoch a po lícach jej stekali horúce slzy. Nedokázala uveriť ani pochopiť. Hnevala sa sama na seba, ale hlavne na neho. Nikdy by jej nenapadlo, že s ním premrhá dva roky. Teraz však už bolo neskoro a oči jej ostali len pre potoky slaných kvapiek.
Vo vrecku bundy jej zavibroval mobil. Roztrasenými rukami ho vytiahla a pozrela na displej. Keď však uvidela jeho meno, tvár jej zahorela od potláčaného hnevu. Ako sa jej ešte opovažoval volať?! Po tom všetkom ho už nechcela nikdy vidieť. Damián sa jej stále pokúšal dovolať. Ako však Damián zistil, nepomáhalo to a tak jej mobil blikal od neustále prichádzajúcich esemesiek. Barbara dúfala, že ho to omrzí a konečne jej dá pokoj a pochopí, že ona už záujem nemá. Jej nádeje však boli márne. Mobil neustále svietil a ona sa pre svoje blaho rozhodla radšej mobil úplne odpojiť od sveta.
Zo schodov sa zodvihla a odhodlala sa prejsť k rieke a prísť na iné myšlienky. Voda ju však priviedla k niečomu inému ako pôvodne chcela. Už len pri tej predstave ju striaslo, no snažila sa zachovať si triezve myslenie. Horko-ťažko, ale podarilo sa. Kroky ju viedli na lávku, ktorou by sa dostala na ich obľúbené miesto, ktoré našli ešte než sa dali dokopy.
No jej telo sa na druhú stranu nedostalo, len jej myšlienky, spomienky a všetko čo ich spájalo a teraz sa to pretrhlo. Líca, ktoré jej popri chôdzi stihli od sĺz obschnúť, zase križovali slané potôčiky vytekajúce z očí.
Zastala uprostred a hľadela na hladinu vody. Na jej povrch dopadali jej slzy, ktoré sa začínali miešať s nepatrnými kvapkami dažďa.
Prečo jej toto urobil? Ona si to nezaslúžila predsa! Ach ako ho teraz za to všetko nenávidela. Teraz sa na vlastnej koži presvedčila, že medzi láskou a nenávisťou je veľmi tenká hranica. Pochopila, že človeka, neviem ako milovaného, môže tak rýchlo zavrhnúť na druhú stranu a vypudiť ho zo svojho srdca aj rozumu. Najviac ju však trápilo, že sa nikomu s týmto nemohla zveriť. Nemala nikoho komu by dôverovala natoľko, aby sa mohla otvoriť a dať priebeh svojim myšlienkam a emóciám. Svoje problémy preto vždy dusila v sebe a za tie roky sa to v nej nahromadilo.
Už to všetko nechcela znášať, dobre vedela, že by to ďalej nezvládla. Pevne sa chytila zábradlia na lávke a rozhodla sa všetko rýchlo skončiť.
To však nevedela, že ju dlhú chvíľu pozoruje Damiánov kamarát Marek. Nevedela, že on ju tie dva roky čo bola s Damiánom miloval. Chcel ju ochraňovať a potom čo dnes počul a čoho sa stal svedkom si veľmi rýchlo rozmyslel, čo je správne urobiť. Vybral sa za Barbarou a dúfal, že aspoň jeho k sebe pustí. Bol rád, že si ho ešte stále nevšimla a práve preto mu to poskytovalo výhodu.
Konečne sa odhodlal vyjsť a ukázať sa jej na oči, keď si uvedomil, čo sa chystá urobiť. V očiach mu zaplápolala hrôza a rýchlosťou sa k nej hnal. Nemohol jej dovoliť toto. On by bez nej nevydržal. Dvíhala nohu a prehadzovala ju cez zábradlie, keď sa k nej prirútil a rýchlym trhnutím ju stiahol k sebe.
Barbara najprv zostala zaskočená, no nakoniec sa mu schúlila v náručí a opäť sa rozplakala. Ramená jej otriasali vzlyky a on ju hladil po chrbte. Šepkal jej slová na upokojenie a tisol ju k sebe. Bol nesmierne rád, že jej zabránil skočiť dole.
„Bee, toto nerob. Nikdy viac! Ani nevieš ako mi to ubližuje." šepkal jej a neváhal jej ani vtisnúť bozk do vlasov.
Miesto odpovede sa však dočkal novej vlny vzlykov a potiahnutí nosom. Toto mu na tvári vyčarovalo úsmev a hoci vedel, že teraz nie je moment na smiech, nedokázal sa mu ubrániť. Barbara k nemu zdvihla svoje uplakané červené oči. Jasne hovorili za ňu. Bolo zlomená, jej srdce bolo rozdupané v prachu a celé jej bytie bolo v troskách.
