Dvaja v jednom 2

Prvá kapitola

     Predtým ako sa začítate do tejto kapitoly by som chcela upozorniť, že je to pokračovanie na knihu Dvaja v jednom a niektoré časti príbehu by Vám nemuseli dávať zmysel.

    "Čože?!" pýtala som sa nie preto, že by som ho nepočula, či mu nerozumela, ale preto, že som tomu nemohla uveriť. Všetci sme to skôr či neskôr čakali, no popravde asi neskôr. Pri pohľade na rodičov som videla v ich očiach ako sa im v hlavách premietajú všetky prípravy so svadbou spojené. Nepochybujem, že mama už stihla objednať tortu, koláče a celu cateringovú službu. Otec už nakúpil niekoľko kartónov alkoholu, obvolal všetkých svojich kamarátov, kolegov, bratrancov a súrodencov. Samo so Simonov sa len blažene pozerali na naše tváre a myslím, že v ich šedej mozgovej kôre sa skôr premietali medové týždne a nie týždne stresov pred tým veľkým dňom D. Namiesto toho, aby odpovedali na zrejme zbytočnú moju otázku Simonka nám bližšie predostrela ich plány: „Svadba by mala byť piateho septembra." Dá sa povedať, že sa radím medzi ľudí, ktorí keď sa ich spýtate na aktuálny dátum tak Vám nevedia odpovedať. No náhodou dnes viem, že je 14 júl. Alebo? Žeby 15? Moje myšlienky pretrhla mamina otázka, (ktorá asi mala v dátume jasno): „ Veď to na prípravu nemáte ani dva mesiace? Alebo myslíte na september budúceho roku?" Pôjde obavy sa potvrdili a nielenže svadba bude skutočne 5.9.2015, ale ešte k tomu je Simona tehotná a preto je svadba tak narýchlo. Nasledoval nekonečný prúd otázok s odpovedí ako napríklad, Kde? Počet hostí? Miesto hostiny? V ktorom je mesiaci? Ako dlho to vedia? Čo to bude? Kto bude svedkom? Kto bude krstnou? A ďalšie, ktoré som už prestala vnímať. Tak môj brat sa bude skutočne ženiť. So Simonou. Nie žeby som ju prijímala do našej rodiny s otvorenou náručou, no nemôžem povedať, že mi vyslovene vadí. Vždy som to brala tak, že je to priateľka môjho brata, jeho rozhodnutie, jeho život a teraz už aj matka jeho detí. No vlastne minimálne jedného.

           „ Nič si na to nepovedala." skonštatoval Samo keď vošiel do mojej izby bez zaklopania(nikdy neklopal). Neviem či to bola výčitka alebo skôr ho prekvapilo. „ Všetky otázky boli položené a zodpovedané. Keď si šťastný, nie je čo riešiť." Snažila som sa na tvári vyčariť milý a prajný úsmev. Samo však len pokrútil hlavou a odišiel za svojou milovanou prežite zrejme potrebovala niečo dôležité, ako napríklad vybrať farbu ľaku na nechty.
            „Akú chceš mať kyticu?" pýtala sa práve mama Simony, keď som schádzala dole do kuchyne. Od dnes sa v našej domácnosti rieši výhradne svadba. Našťastie hlavné organizovanie svadby sa konalo v obývačke, čiže mimo mňa. Teraz dosť ľutujem, že som sa rozišla cez prázdniny oddýchnuť a nepracovať. Chcela som sa odpútať od života tak a teraz už aj od toho čo mám tu.
             Na stole mi začal horlivo vibrovať telefón. Miška. Už dlho sme spolu nehovorili pretože v Anglicku toho mala veľa. Bude smutná, že brácho sa žení, pretože stále tajne dúfala, že bude voľný. Trkotali sme spolu asi 15 minút a až potom z nej vyšlo, že už dva týždne je na Slovensku. „ Nechcela by si prísť do Blavy? Mám možnosť nám obom vybaviť super flek v jednej farmaceutickej firme. Viem, že si si chcela oddýchnuť, ale keď ťa to nebude baviť môžeš kedykoľvek odísť." Nakoniec som súhlasila, pretože až do septembra denne počúvať o prípravách na svadbu sa mi skutočne nechcelo. A už vôbec nie po tom čo sme sa s Dávidom rozišli.