Dvaja v jednom 2

Štrnásta kapitola

Z príručnej batožiny som vytiahla knižôčku, ktorú mi včera dal Dávid. Čakala som normálnu knihu, no na obálke nebolo žiadne meno autora ani názov knihy. To sa však stáva, keď dáte dole papierovú obálku, niektoré knihy pod ňou nemajú názov ani meno. 

Keď som ju otvorila šokovalo ma, že tam bol text písaný rukou. Nebola som si istá či to písal Dávid no podľa obsahu som to hodlala zistiť. " Čo to čítaš?" štuchla do mňa Miška. Pokrčením pliec som jej chcela dať najavo,že ani len netuším no pre istotu som to aj povedala. Ozrejmila som jej aj kto mi to dal. Vyskočilo jej pravé obočie až pod vlasy, čo bola jej veľmi častá reakcia. Ďalej to nekomentovala a nechala ma začítať sa do prvých radkov. 

          Nerozumiem tomu. Nerozumiem. Ešte stále to nedokážem pochopiť. Prečo? Pýtal som sa sám seba. Čo je toto za dôvod rozchodu? Už druhý deň som sa snažil spracovať toto odmietnutie. Tento fakt. 

         Nepopierateľne mi chýba. Vidím ju všade. Na svojich rukách cítim jej vôňu. Som bez nej. Aj do teraz sme neboli spolu každú minútu, ale vedel som, že ju mám. Vedel som, že je moja. Vedel som, že ju nestratím. No stratil som. Nie je moja. Už ma nečaká. 

           Chcem ju mať pri sebe a nemôžem sa zmieriť, že už nie je pri mne. Kvôli bratovi. On! To on za všetko môže! Mal ju prvý. Mal, ale spravil chybu a stratil ju. Ja? Ja som nič nespravil a nechala ma ísť. Ísť kvôli nemu. Ísť samého lebo sme boli dvaja v jednom. 

          On nie je vo mne! 

          Ja nie som v ňom!

          Mala nás oboch. No my sme ju nemali ani jede. Lebo je to anjel, ktorý sa necháva unášať na krídlách. Ona nepotrebuje nás no my potrebujeme ju. Je žiarov , ktorá nás vedie. Je cestou po ktorej kráčam. Je tvorom, kvôli, ktorému sa prebúdzam. 

        Ona je to čo potrebujem. Ona je to, prečo s radosťou žijem. A nechala ma ísť... 

Táto časť je trochu kratšia. Máte radšej dlhšie alebo kratšie časti?