Dvaja v jednom 2

Šestnásta kapitola

Konečne som stála pevne nohami na zemi. Žiadne lietadlo ani niekoľko tisíc metrov nad zemou, len jednoduchá rovná zem.

Našťastie som svoj kufor našla celkom rýchlo narozdiel od mojich spolupútnikov, ktorí len túžobne očakávali kedy sa konečne ich batožina objaví na páse. No čo vám poviem keby som mala čierne kufre ako oni, tiež by som ho asi dlho hľadala, ale ja mám kufor s pestrofarebnými bodkami. A to sa tak často nevidí. Kým oni ešte stále hľadali svoje kufre a ja som si konečne zvykla na to, že už som znova na zemi, rozhodla som napísať Jakubovi. Alebo mu zavolať. Radšej mu zavolám, ale ešte všetkým príbuzným napíšem, že som doletela v poriadku.

"Ahoj! No tak už sa niekde opaľuješ na slnečnej pláži?" zodvihol mi hneď Jakub. Neverím, že to čo i len raz stihlo zazvoniť. Zas ten maniak celý deň len čumí do toho svojho megainteligentného telefónu. "Ale kdeže, ešte stále sme na letisku. Miška s Nikom nemôžu zohnať svoje kufre." hodila som rukou akoby to mohol vidieť. Robieva to často. Rôzne gestá počas telefonátu, ktoré človek na druhej strane nemá šancu vidieť, no mne to zrejem pomáha pri vyjadrovaní sa. Kto vie? "Hmm, vieš..." nevedela som ako presne začať, " Dávid mi dal do lietadla svoj denník alebo zápisky svojich pocitov. Nie je podstatné ako si to nazveš." "Ak mi ideš opisovať vnútorný život môjho brata, tak ťa musím zastaviť skôr ako začneš. Nestojím o to!" razantne mi do toho skočil. Ak chcel ešte niečo dodať nemal šancu, "Ani som to nemala v pláne. Musíš mu však povedať pravdu!" Mračila som sa až sa na mňa pár ľudí začudovane zahľadelo. Keď som si to uvedomila rýchlo som svoj výraz vymenila za neutrálny. " TAK TO ANI NÁHODOU!" doslova som tam počula tie veľké písmená. Toto zrejme bude ťažšie ako som si myslela. " Nemôžeš mu to tajiť! " snažila som sa nekričať v letiskovej hale plnej ľudí. "Bude ma nenávidieť. Nevedel to doteraz a nehodlám to meniť!" zrejme bol v izbe sám pretože on sa zvýšiť hlas nebál. Miška s Nikom sa už blížili ku mne. Ukázala som jej prst nech počká keď som videla, že otvára ústa, aby mi niečo povedala. Najprv sa zatvárila zmätene, potom si asi všimla, že telefonujem a dala sa späť do reči s Nikom. " Ak mu to nepovieš ty tak ja určite." nepovedala som nahnevane skôr som sa pokúšala to povedať aspoň trochu výhražne a na podčiarknutie toho som zložila.

Taxík sme nepotrebovali, pretože po nás prišiel Nikov ujo. Vďaka-bohu pretože boli úplne obsadené a nechcelo by sa mi čakať na nejaký niekoľko desiatok minút. Cesta k miestu kde som mala prechodne mesiac bývať bolo vzdialené asi dve a pol hodiny cesty. Nikov ujo nebol veľmi zhovorčivý a ak tak prehodil len niekoľko slov s Nikom. My s Miškou som sa vzadu chvíľu rozprávali no zmohla nás únava a tma za oknami auta tomu rozhodne nepridávala. Čochvíľa sme obe tvrdo zaspali.