Dvaja v jednom 2

Dvanásta kapitola

" Ja som prišiel za tebou, ale keď som ju tu našiel v takomto stave musel som jej nejako pomôcť." pustil sa do vysvetľovania Dávid. Jakub šiel s Alex do izby a my dvaja sme osameli. Rozhodla som sa nič mu nedarovať. Je jedno aký bol jeho dôvod. " Malo by ma to zaujímať?" nesnažila som sa dávať najavo hnev ktorý vo mne vrel ako láva s sopke. Prežil so mnou krásnu noc a odišiel bez jediného slova! Za tie necelé dva týždne sa mi nebol schopný ozvať a to som mu napísala možno aj dvadsať esemesiek a mal odo mňa aj 15 neprijatých hovorov! A teraz povie, že prišiel za mnou ?! 

Pozbierala som hrnčeky od čaju a šla ich umyť do kuchyne. Dávid za mnou chodil ako malý ratlík. Bolo mi ho ľúto a jeho oči ma dostávali na kolená. Bola by som schopná mu odpustiť snáď všetko a to ma vytáčalo ešte viac. " Prepáč, že som sa neozval ak sa hneváš pre to." ticho prehovoril keď sme dorazili do kuchyne. Hodila som hrnčeky do drezu až zarinčali, našťastie sa nerozbili. Prudko som sa zvrtla a pozrela na jeho vystrašený pohľad, ktorý ma pre tentokrát neobmäkčil. " Ak sa hnevám pre to?!" snažila som sa nekričať kvôli Alex, ale aj pokročilej hodine, " Odišiel si bez hlúpeho odkazu a úplne si ma niekoľko dní ignoroval! Hlavou mi prešlo niekoľko variant čo sa ti mohlo stať! Ale aj toho čo som spravila zle!" To čo som nemohla vyjadriť intenzitou hlasu, ktorá bola kvôli podmienkam obmedzená som dávala najavo svojím pohľadom, ktorý šľahal plamene na všetky strany. Zostal ticho stáť obarený mojimi slovami a ja som sa vrátila späť k umývaniu riadov.

Niekoľko minút tam len stál. Keď sa pohol čakala som, že odíde, no on si sadol k stolu. Doumývala som aj posledný z pohárov a cítila som ako môj hnev pomaličky ustupuje do úzadia, no na vnútorný pokoj som si musela zrejme ešte chvíľu počkať. Neotočila som sa od drezu, lebo som vedela, že by som sa naňho musela pozrieť. " J - Ja," preskočil mu hlas ako trinásť-ročnému chlapcovi, " potreboval som najprv doriešiť nejaké veci a vedel som, že za tebou prídem." Možno sa iba nadýchol, aby pokračoval ďalej, možno premýšľal nad ďalšou vetou no skočila som mu do toho už obrátená tvárou k nemu. " Nezaujíma ma to." povedala som tak bezcitne až to prekvapilo aj mňa. Vo vnútri som mala toľko citu, lásky, ale aj hnevu k tomu mužovi, no teraz som sa rozhodla pre túto cestu. 

"Tak ja pôjdem." vykukol spoza dverí Jakub. Usmiala som sa naňho: "Ešte raz ti ďakujem za odvoz." "To nestojí za reč a šťastnú cestu." poprial mi ešte a objal ma už pri vchodových dverách. "Mal by si ísť tiež." Dávid moju výzvu ignoroval a s vyvalenými očami sa ma spýtal: "Ty niekam odchádzaš?!" "Bratu, na mesiac do Španielska." odvetil mu za mňa Jakub. Snažil sa ešte vypytovať na detaily no odbila som ho nech sa pýta Jakuba cestou domov. Dávid mi nanútil ešte akúsi malú knižôčku, vraj na čítanie v lietadle. Zabudla som za nimi dvere a chrbtom som sa po nich zviezla dole. Skončila som na zemi a premýšľala čo je toto za bláznivý deň. Dúfajme, že zajtrajšok nám toľko noviniek neprinesie. 

Odletí? Ako sa vám páčila dnešná časť?