Dvaja v jednom 2

Piata kapitola

Šialenstvo zo svadby sa sa dalo krájať. Som tu iba tretí deň, aby som im čo to pomohla, ale neviem kde mi hlava stojí. Dúfam, že všetko vyjde bude to nezabudnuteľný deň nielen pre mladomanželov, ale aj pre nás hostí. A už zajtra sa dozvieme ako to všetko dopadne. 

Obrad sa začína o druhej. S Jakubom sme sa dohodli, že dorazí až tam, pretože v dome by bolo zbytočne veľa ľudí. Bolo 13:37 a nervózne som stepovala pred kostolom. Prechádzali okolo mňa všetci členovia našej  rodiny aj rodiny nevesty. Na všetkých som sa milo usmiala a oni mi úsmev opätovali. 

Mala som na sebe tyrkysové šaty až po zem a v oblasti hrudníka mali sivú čipku. Nemali rukávy ani ramienka, tak som cez seba mala prehodené sivé sako. Sivé lodičky a listová kabelka boli zladené k čipke. Vlasy som mala všetky vyčesané dohora a každú chvíľu som sa bála, že mi ich ten vetrisko rozfúka úplne celé. Pretože malé pramienky mi už poletovali v smere vetra.

Konečne som sa dočkala Jakubovho auta, ktoré som videla v diaľke parkovať. Znova som sa pozrela na hodinky a bolo už 13:51. O chvíľu sa to všetko malo začať. Samo už čakal v kostole na svoju vyvolenú, ktorú mali doviesť na svadobnom aute. Jakub už bol odo mňa vzdialený len niekoľko desiatok metrov. Nevedela som či mu mám najprv vyhodiť na oči, že už pekne mešká alebo to mám nechať tak a užívať si tento deň. Videla som ako mu na bielej košeli kontrastne svieti tyrkysová kravata zladená k mojej. Kútiky úst sa mi pomaly rozťahovali do úsmevu, až kým neprišiel bližšie a zreteľne som videla, že to nie je Jakub. Dávid. Skúsila som to vysloviť aj nahlas, ale nevyšla mi z úst ani hláska. už stál iba päť krokov predo mnou, no otočil sa na zvuk prichádzajúceho auta. Sedela v ňom Simona a z kostola aj cez zatvorené dvere začal znieť orgán. Ani neviem kedy stihol tie kroky prejsť, chytiť ma za ruku a vojsť do kostola. Ako sestra ženícha som musela sedieť vpredu a tak ako mátoha som sa pohla smerom k lavici kde už sedel otec. Len vďaka Dávidovej opore som sa na miesto dostala bez hanby z pádu, či zakopnutia. Keď sme si sadli stisol mu ruku silnejšie, usmial sa na mňa a otočil sa dozadu, aby si pozrel prichádzajúcu nevestu k oltáru. 

Obrad plynul ako voda. Sľubovali si lásku, vernosť, podporu v každom čase. Kňaz mal homíliou, ktorá im mala pomôcť v ich budúcom živote. No nielen to, ale aj každý z prítomných si z nej mohol niečo zobrať. Vymenili si prstienky, podpísali spolu so svedkami zmluvy a mohlo sa pokračovať svadobnou hostinou. Predtým však ešte nasledovali nekonečné gratulácie a fotenie. Počas toho som sa aspoň mohla spýtať  Dávida čo tu vlastne robí. " Jakub je chorý a vedel, že zháňanie partnera na poslednú chvíľu je posledné čo teraz potrebuješ. Poprosil ma či by som nešiel namiesto neho, a tak som tu." rozhodil rukami okolo seba. " Ty si súhlasil? Nenadrogoval ťa? Nevydieral ťa?" stále som tomu nemohla uveriť. Dávid sa začal smiať akoby som hovorila úplne z cesty. " Nemám prečo sa na teba hnevať, vlastne si ku mne bola úprimná a to by nemal byť dôvod na to, aby som sa hn..." nestihol dokončiť pretože nás vyrušila mama, nech rýchlo sadáme do auta a ideme k sále. 

Cesta netrvala ani 15 minút a nechcela som začínať žiadnu zo závažných tém, aj keď na jazyku ma pálilo niekoľko otázok. Hlavne jedna z nich bola prečo sa odsťahoval. No ten jeho príchod ma natoľko šokoval, že som ani netušila ako sa mám správať. Rozhodla som sa však viac sústrediť teraz na svadbu ako moje osobné dilemy a problémy. Dnes to predsa nie je môj deň.