Darkness has blue eyes

Chapter 2-Something is wrong

Neviem, čo som od toho čakal. Že budeme kamaráti? Na to je Sean príliš... uzavretý. "Ahoj, Markiplier. Čo tak povedať Amy zbohom?" venoval mi falošne smutný pohľad. "Povedz pá pá, Amy," držal mi ruky za chrbtom zatiaľ čo ju partia mužov ťahala odo mňa, ruky jej držali za chrbtom a jeden z nich mal svoje odporné ruky obmotané okolo jej pásu. "Pustite ju! Amy!" kričal som a snažil som sa vyvliecť zo Seanovho zovretia. Na jeho výšku bol príliš silný. "Prečo to robíš, Sean?" pýtal som sa skoro už s plačom. "Ak ja nemôžem byť so Signe, ty nebudeš s Amy. A my budeme navždy spolu, temní a dokonalí, Mark. Len ty a ja," šepkal mi do ucha, zatiaľ čo jeden z mužov omráčil Amy a spolu s ostatnými jej zviazali ruky a nohy. "Tak čo, Mark? Vzdáš sa temnote?" Jeho oči boli tmavé, plné utrpenia ktoré roky skrýval. "Ahh, dobre, Sean. Vzdávam sa, urob mi čokoľvek len pusti to nevinné dievča," sklonil som hlavu a zapozeral som sa na svoje nohy vo Vans topánkach. "To si si myslel, že to bude také jednoduché?" zákerne sa zasmial, spevnil stisk na mojich rukách a zakričal: "Urobte si z nej čo chcete a odpracte ju, nech mi nie je na očiach!" Rozkázal a ja som sa všemocne trhal z jeho zovretia. "Nie! Amy! Nechajte ju! Ty monštrum, čo si mi to urobil? Si chorý bastard, rozumieš?!" Padol som na kolená, keď si ju tí muži odvliekli. Sean ma pustil, tak som sa posadil na zem a oprel som si hlavu o pokrčené kolená. Nekotrolovateľne mi začali tiecť slzy. Počul som, že si sadol vedľa mňa. Dlaňou mi prechádzal po chrbte, no každý jeho dotyk mi bol odporný. "Prijmi to, Mark. Prijmi temnotu, teraz, kým máš možnosť," hovoril pomaly a temným hlasom. "Nikdy ju neprijmem. Si chorý! Máme pomáhať ľuďom a ty im chceš ubližovať!" kričal som chrapľavým hlasom. "Ľudia ubližujú nám, Mark. A vždy budú, sú to ľudia. Prosím, pridaj sa ku mne," šepkal. "To už v tebe nezostal ani kúsok dobra?" pozrel som sa do jeho bezduchých očí. "To už naozaj nemáš nikoho zo srdca rád, Sean?" pozeral som sa mu do tváre so slzami v očiach. Povzdychol si. "Teba budem mať rád vždy, Mark, to predsa vieš," pozrel sa na mňa s ľútosťou. "Tak sa vráť, Sean. Vráť sa mi, prosím," presviedčal som ho. Na okamih som zazrel v jeho očiach náznak modrej dúhovky, no jeho oči zas okamžite potemneli. "Dobrý pokus, Dark, a teraz to prijmi!" povedal a ja som mal pocit, že zo mňa uniká život. "Dovidenia, Mark."
***
"Preboha," vykríkol som a vyletel do sedu. Pritom som dosť nepríjemne odhodil na podlahu Seana, ktorý z nejakého dôvodu mal hlavu tesne pri mojom ramene. "Uhhm, čo sa deje?" zachrapčal a pretrel si oči rukami. "M-mal som veľmi zlý sen," moje srdce tĺklo ako o závod a prerývane som dýchal. "Bol to len sen, upokoj sa," ospalo vstal zo zeme a sadol si na okraj postele. Potom vytiahol na posteľ aj nohy a zívol si. "Mávaš niekedy nočné mory? Ako keď si doma a zrazu sa v noci prebudíš a netušíš, čo za ohavný výmysel to bol?" šepkal som roztrasene, zatiaľ čo Sean už zas upadal do hlbokého spánku. "Uhm, niekedy... ale už nie," otočil sa na ľavý bok aby ležal tvárou ku mne. "Mám zlý pocit, vieš? Že sa ten sen stane... skutočnosťou," zašepkal som a poobzeral som sa po izbe s veľmi zvláštnym pocitom. "Ľahni si, Mark, čoskoro je ráno," upokojoval ma, no mňa strach neprešiel. Alebo by som to mal nazvať paranoja? Po asi minúte čo som nebol schopný si v pokoji ľahnúť sa Sean posadil a objal ma. "Som tu, keby na nás útočili aj zombie, ochránim ťa. Dobre?" venoval mi ospalý úsmev. Trochu ma to upokojilo, tak som prikývol a ľahol som si. Sean o pár sekúnd spal ako zarezaný a mne nezostávalo nič iné, len si ľahnúť tiež.

"Dobré ráno," pozdravil ma pár modrých očí. Usmial som sa a vstal z postele. "Kedy odlietaš?" spýtal som sa hneď. "Nie že by som ťa tu nechcel, ale lietadlo ti odtiaľto letí len každých 9 hodín," konštatoval som. "Neodlietam," povzdychol si, "lety do Írska z nejakého dôvodu včera večer odvolali do neurčita, takže som zatelefonoval spolubývajúcim že sa vrátim hneď ako to pôjde a rodičia o tom vedia tiež. Otec mi povedal že kedysi bolo bežné toto riešenie kvôli špeciálnym kontrolám," zamračil sa a pokrútil hlavou. "No, môžeš ostať tu ak chceš. Pre našich fanúšikov to znamená viac spoločných videí a pre mňa spoločnosť. Aj tak sa tu väčšinou len nudím," zasmial som sa. Sean s núteným úsmevom prikývol. "Ale nemám tu toľko oblečenia... ani spať v jednej posteli so mnou viac než deň pre teba nebude pohodlné," videl som, v akých rozpakoch je. Ani jeden z nás nečakal, že tu možno bude ešte dva týždne. "No, sme skoro rovnako vysokí, môžem ti niečo na oblečenie požičať a vyprať nejaké tvoje oblečenie. A ak sa ti nespí pohodlne, môžem ti ustlať  na gauči. Dá sa rozložiť pre jednu osobu a vraj je celkom pohodlný," snažil som sa ho upokojiť.  Sean prikývol, no stále nevyzeral nejako nadšene. "Ďakujem, Mark. Asi nedávam najavo aký som vďačný, ale nečuduj sa mi. Som unavený, doľahlo na mňa že sa Signe vláči s kade kým a je mi ľúto všetkej tej práce, ktorú som mal v byte rozpracovanú do školy a teraz z toho nebude nič," povzdychol si. Chápavo som prikývol a napadlo mi čosi, čím on vždy pomáha mne. Objal som ho. Neviem prečo a ako je to možné, ale na mňa to má neskutočne dobrý vplyv. Cítil som, že mi objatie opätoval a obaja sme šli spolu do kuchyne.