"Prečo mi to robíš? " na rukách, ktoré boli pevne zviazané o roh postele, sa začínali objavovať malé ranky a modriny. Šklbol som rukami ale tým sa mi lano zarezalo ešte viacej do pokožky.
"Prečo?" po tvári mi stekali slzy, jedna za druhou. Nedokázal som ich zastaviť. Cítil som sa tak slabo a bezbranne.
"Prečo?!" Môj plač sa zmenil na hysterický. Telo sa mi triaslo pod všetkým tým náporom sĺz. Znova som potiahol rukami smerom nadol s myšlienkou o pokus vyprostenia sa z lana.
"Prečo si teraz ticho hm?! Prečo nič nehovoríš?! Odpovedz mi!" Vrela vo mne zlosť. Prečo mi toto všetko robí? Prečo som to musel byt práve ja? Prečo to nemohol byť niekto iný? Prečo si týmto všetkým musím prechádzať?
"Ty to nevieš?" tma v izbe stále prevládala. Jediná vec,ktorá osvetľovala miestnosť bola nočná obloha vydiac z okna."Čo? " nechápavo som sa natočil na siluetu predomnou. Čupol si ,čo zapríčinilo následné popraskanie v kĺboch. Jeho dlhé prste putovali po všetkých kútoch môjho tela až zastavil na zátylku a silne schmatol vlasy a potiahol dozadu. To ma donútilo zakloniť hlavu a hrdelne vykriknuť.
" Ty si ten čo mi zničil život." jeho pravá ruka stále pevne držala prameň vlasov a druhá oblapila moje mužstvo. Pomalými pohybmi smerom z dola na hor pumpoval môj ztoporený penis.
"O čom to kurva hovoríš?! Ja som ti zničil život?! Nerob si zo mňa žarty. Jediný kto má zničený život som ja a nikto iný. Ty? Prosím ťa vždy si si žil aj žiješ ako v bavlnke. Nevieš čo je slovo práca. Všetko ti rodičia hádzali po pod ruky. Trápenie? Take slovo ani nepoznáš. Tak sa tu nehraj na chudáčika a nevymýšľaj si kokotiny. " dokladal som dôraz na každé každulinké slovo nech pocíti moju nechuť k nemu,ktorá prechováva vo mne.
Jeho ruky opustili svoje pôvodne miesta,činnost,ktorú robil prestali. Zrazu ako keby sa čas zastavil a zvuky dýchania tiež utíchli . Moja myseľ bola zahmlená. Moje telo otažievalo. Pocítil som zvláštny tlak,ktorý má donútil zavrieť oči.
Keď som znova otvoril oči ocitol som sa na prázdnej nemocničnej chodbe. Šiel som k únikovému východu. Zatlačil som na dvere ale márne. Boli zamknuté. Porozhliadal som sa navôkol seba a rozbehol rovnou chodbou. Utekal som ale mal som pocit ako keby som utekal na tom istom mieste. Zastavil som. Zalial má studený pot a mal som pocit,že má niekto sleduje. Znovu som sa porozhliadal. Krik. Detský krik. Kroky. Kroky,ktoré sa stále približovali. Strach sa má zmocnil. Stočil som sa do klbka v rohu chodby. Steny.
Steny sa začali približovať. Chytil som sa za vlasy , za ktoré som začal ťahať. Steny sa naďalej približovali. Celé telo sa mi triaslo. Vykríkol som. Dych sa mi zasekával.No niečo ma stiahlo dole. Niečo ako záhadná nadpozemská sila.
Ocitol som sa na zábradlí malého balkóniku. Jemný vánok mi fúkal do tvare. Bola noc. Nádherný spln. Slzy po tvári mi stekali. Rozpažil som ruky a nechal sa unášať vánkom a okúzľujúcich výhľadom. Nohu som zdvihol asi tri centimetre od zábradlia. Váhal som. Váhal som spraviť krok dopredu. Ale niečo tajomné mi šepkalo to spraviť. Akoby ma niečo ťahalo dopredu. Tá nádherná čiernota. Tá čistota. Bol som rozhodnutý. Spravil som tie 2 kroky.
Dva kroky k lepšiemu začiatku. K lepšej budúcnosti. Zabudnúť na tú ničivú minulosť,ktorá má zmenila. Ľudí ,o ktorých som prišiel ,na ktorých mi záležalo viac ako na sebe. Mal som veľké sny. Ale prišiel on. Všetko bolo zničené. Zničené sny. Zničený život. Zničené priateľstvá. Všetko bolo zničené. Kvôli nemu.
Mal som pocit,že som konečne voľný. Čiernota ma utešovala. Akoby má kolébala.
Až napokon má celého pohltila.
—
Hello it's me today again 👐🏻
Nechápem prečo som to chcela zverejniť. Vážne sa má nepýtajte prečo. Práve teraz som to dopísala a nejakým dôvodom som na seba hrdá. Toto poprvykrát čo sa mi moja vlastná tvorba páči. Vážne som s týmto spokojná. Mám pocit ako keby som sem zahrnula kúsok zo mňa, kúsok z mojich trápení ,kúsok z mojich emocii. Ako keby som sa vyspovedávala. Tak snáď sa Vám prvá časť páči. Bola by som rada keby ste dole do komentárov napísali čo si o tom myslíte 🙂.Prajem pekný víkend ešte raz ❤️.
✨fluffybyunnie✨