Black a Ja ?! Nikdy!

Ja a čarodejnica??

Zaklapla som veko na klavíri, a zohla som sa po noty ktoré mi vďaka mojej šikovnosti spadli na zem. Keď som ich dávala naspäť do obalu všimla som si zvlášnej obálky.Než som sa stihla pozrieť komu je určená vedľa mňa sa ozvalo zahúkanie sovy. Na okne stála sova so zvláštne inteligentným pohľadom,v ktorom sa črtala otázka.

Zdola sa ozvala moja mama: ,,Annmarie počuješ ma vôbec ?!"
Na jej hlas som sa strhla a uvedomila že ju už päť minút veselo ignorujem.
,,Ano,mami prepáč. Nevieš prečo by mi mohla na okne sedieť sova??" Zídem dole schodmi a spýtavo sa na ňu pozerám.
Jej výraz tváre ma zaskočí:,,To nie je možné?! Ako sa ... to?!" Sadá si za stôl a ja sa k nej pridávam. Ničomu nechápem a tak sa jej pýtam:,,Mami? Je všetko v poriadku?" Tento mamin pohľad som ešte nikdy nevidela- je plný strachu, ale aj skrytého nadšenia.

Podáva mi list a ja z úžasom hľadím na vlastné meno napísané krásnym ozdobným písmom-
              Annmarie Enrighton
Mama sa mi prihovára hlasom ako ked som mala 5 a spadla som z bycikla, teda tým ustráchanym a ochrannárskym hlasom:,,Vieš zlatíčko ty si čarodejnica."
Táto veta ma zarazí a tak sa jej pýtam:,, Ty žartuješ? Veď také sprostosti neexistujú!"
Pozrie na mňa a vysvetľuje mi :,,Vieš zlatíčko, tvoja babka a dedko boli čarodejníci a pochádzali z urodzeného rodu, ale to bolo ešte predo mnou totiž ja som sa narodila ako šmukel- pri tomto slove jej z očí
pozerá bolesť a tak radšej ešte viac počúvam aj keď neverím ani jednému slovu- to je človek čo nevie čarovať v čarodejníckych rodinách sa to často nestáva a tak som chodila do normálnej školy a tam som neskôr stretla otca a po smrti starých rodičov sme sa zosobášili, na všetko som zabudla a tak som ani nepomyslela že by ti mohol prísť takýto list."
Ničomu nerozumiem a tak sa radšej pýtam:,,A načo mi je tento list? Je tam napísané že som čarodejnica alebo čo?" Mama na mna pozrie a odpovie mi slovami:,,Zlatko,tento list je z Rokfortu-školy pre čarodejníkov,
zajtra pôjdeme do Šikmej uličky a tam všetko nakúpime."
Radšej som sa nepýtala a smerovala som rovno do svojej izby dočítať si list. Sadla som si do svojho mäkkého tmavomodrého kresla, takej farby akej je moja celá izba. Milujem tú farbu pretože takej istej farby mám oči, ktoré silno kontrastujú s mojimi havranými vlasmi po pás.
V škole nie som veľmi obľúbená radšej som sama a niečo si čítam.
Ešte stále tomu neverím, ale je neskoro a tak bez slov zaspávam.

Ahojte takže toto je naša prvá kapitola😁, dúfame že sa vám páči a už čoskoro dáme ďaľšiu.
MartinaVarsavova,Galaxy800 a ja-@Sedmokraska013
Ľúbime vás a pá nabudúce 😍😘