Dance for me

Red Lights

  Ahojte!! Takže toto je moja nová poviedka so Stilesom a Derekom. Pôvodne mala byť vonku už koncom novembra, no....to nejak nevyšlo. Ja však vždy tvrdím, že radšej neskoro ako nikdy. Tento prvý diel by som chcela venovať XSHADOWLOVE, ktorá mala možnosť vybrať AU v ktorom sa príbeh bude odohrávať. Bude to písané z pohľadu prvej osoby a ako vždy, dúfam, že sa vám to bude páčiť:)

WandaNezmar

Stiles

Dvere sa so zazvonením zvončeka otvorili a do pekárne vošli noví zákazníci. Zavanula ich sladká a hrejivá vôňa pečiva a s úsmevom si išli prezrieť vystavené dobroty. Obsluha ich milo pozdravila a rýchlymi rukami pripravila ich objednávku a prijala pladbu i s menším prídavkom.

   Vtom sa do predajne nahrnula nová skupinka ľudí a ja som sa s unaveným výrazom v očiach pustil do práce. Prijímal som objednávky, behal medzi pultom a kuchyňou a snažil sa na každého zákazníka žiarivo usmiať. Nie vždy mi to však bolo platné.

  ,,Ako to, že už nemáte sójové záviny?!" povýšenecky sa rozhorčoval
Jackson. Iba som naňho pozeral s kamenným výrazom v tvári a zbieral som všetky svoje zvyšné sily k tomu aby som mu jednu nevrazil. Whittemore bol jedným z mojich spolužiakov na výške a priam od prvého momentu ma neznášal. Keď náhodou zistil kde pracujem, nenechal si ujsť príležitosť raz za čas ma tam chodiť trápiť a doberať. Bol hajzlom, vedel to a bavilo ho to. Preto sa teraz na mňa arogantne pozeral a vedel, že ako zákazník má podľa pravidiel na vrch. No v dnešné ráno som bol natoľko unavený, že som neplánoval hrať podľa pravidiel.

  ,,Nemáme sójové záviny lebo sa už všetky vypredali a ďalšia várka sa bude dopekať asi až za pol hodinu. Takže si buď počkáš na čerstvé alebo prestaneš blokovať rad zákaznikov a vypadneš," povedal som mu  s úsmevom na perách. Jacksonov pohoršený výraz stál za to.

  ,,Ako si dovoľuješ takto sa so mnou rozprávať?! Kde máš nadriadeného? Chcem sa okamžite sťažovať!"

  To bola jedna z tých chvíľ, kedy  namiesto toho aby som sa rozčúlil, som sa zamyslel na logikou celej situácie. Ten rozmaznaný zmrd sa tu mieni ocapovať a robiť zo seba primadonu len preto, že došli suché sójové záviny, ktoré jedli len idioti ako on a preto sme ich piekli len tak málo. Zhlboka som sa nadýchol, ale skôr ako som stihol odvetiť niečo duchaplného, pocítil som na rameni ruku.

  ,,Je tu nejaký problém?" opýtal sa Boyd. Pekáreň patrila jeho babičke a nakoľko tu práve nebola, bol hlavným vedúcim.

  ,,Áno, je. Váš zamestnanec tuto," ukázal prstom na mňa, ,,sa ku mne správa nezdvorilo a bez rešpektu. Chcem aby ste s tým niečo robili!" Jackson sa s Boydom ešte nikdy predtým nestretol a tým pádom nevedel, že ho Boyd má na háku. O to viac, keď si všimol drahé a značkové oblečenie, ktoré mal Jackson na sebe.

  ,,Je mi ľúto, no Stiles má pravdu. Buď si počkáte na čerstvé záviny alebo prestaňte blokovať. Ak ste si nevšimli, za vami sú aj iní ľudia, ktorí by si chceli objednať," s pokojom mu odvetil Boyd, ktorý celý náš predchádzajúci rozhovor pravdepodobne počul. Úspešne mu tým aj zatvoril ústa. Našťastie sa vtedy ozvali aj ostatní netrpezliví ľudia za ním a Jackson sa s ohrnutým nosom a mrmlaním, ktoré nikoho nezaujímalo, konečne vyparil z obchodu.

Úľavne som si vydýchol, no všimol som si Boydovho pohľadu. Bol to ohromný talent toho statného mladíka, vedieť niekomu povedať svoje a nepoužiť ani jedno slovo. Teraz mi jeho pohľad hovoril, že dnes už žiadne ďalšie prúsery. Prikývol som a obrátil svoju pozornosť späť k novému zákazníkovi. 

Deň sa vliekol a môjmu chrbátu sa chcelo doslova spievať, keď skončila jeho šichta. Prehodil som s Boydom ešte pár slov a potom sa svižným krokom vybral preč. Nechcel som riskovať, že ma znova zastaví s tým, že ešte treba s niečím pomôcť. Nie, nie. Stiles mal padla. Vybral som sa na svoju poobednajšiu hodinu svetovej literatúry a cestou si zajedol malú proteínovú tyčinku. Bolo mi jedno, že nie som prezlečený, a že moje šaty sú jednak nasiaknuté vôňou pečiva ako aj potom. Moji spolužiaci to budú musieť hold vydržať.