V ušiach mi znela napočúvanejšia pesnička za posledné obdobie Diana od One Direction a moja noha sa mykala v známom rytme tejto pesničky. Pohmkávala som si melódiu a pritom som prstom prechádzala po displeji môjho mobilu. Keď mi sa mi na obrazovke zjavila nová správa, hneď som ju otvorila no po prečítaní som to hneď oľutovala. „Bože, prečo ja?“ s výdychom som sa postavila na nohy a z uší si vytiahla slúchadlá. Po niekoľkých sekundách som otvárala dvere Candy, ktorá nedočkavo obstávala pred našim domom. „Čau,“ povedala som nahnevaným tónom, no nemala som v pláne byť k nej dnes odporná. Nikto nemá nikdy náladu na odpornú Candy. „Ahoj,“ usmievala sa a ja som mala na chvíľu pocit, že hnev v mojom hlase nepočula. „Budem stáť von alebo ma pustíš dnu?“ „Poď,“ otvorila som dvere doširoka, aby mohla cez ne v pokoji prejsť. „Pôjdeme dnes von?“ spýtala sa natešene a na tvári sa jej rozlieval široký úsmev. „Môžme,“ prikývla som no v mysli som si dávala jednu facku za druhou. Prečo jej už konečne do očí nepoviem ako ju neznášam? „Auror, čo ti je?“ „Nič. Ak chceš ísť von, poď so mnou hore. Musím sa ísť nachystať.“ Pomaly sme kráčali po schodoch, obidve sme boli ticho a nemali sme náladu sa rozprávať. Po prekročení prahu dverí mojej izby sa Candy rozbehla a zvalila sa na moju posteľ. „Bože, ako to tu ja milujem,“ zvýskla a ja som nad ňou len prevrátila oči. „Zas si sa učila?“ spýtala sa po chvíľke ticha, kým som ja na seba navliekala úzke rifle amodrý top. „Len trochu. Veď vieš že zajtra píšeme z matiky.“ „Hej? Bože, koho to má trápiť,“ mávla preafektovane rukou a zaklipkala očami. „Mňa teda určite. Nemôžem za to, že ty chceš byť do konca života sprostá,“ vykĺzlo zo mňa až po chvíli som si uvedomila, že som to povedala nahlas. „Aspoň si vezmem niekoho bohatého, ten moju inteligenciu riešiť nebude.“ Prevrátila som nad ňou očami a vošla som do kúpeľne. Orámovala som si oči čiernou linkou a rukou som si vošla do vlasov. Chcem skončiť s týmito hrami, už nechcem byť jej hračkou. „No Auror? Kde si? Clark mi volal, či neprídeme do Capitolu. Čo na to vravíš?“ „Čo ešte robíme doma?“ vyhŕkla som a rýchlo som si zo stoličky vzala koženú bundu a kabelku. „Leo, povedz mame že som u Candy,“ zakričala som zo dverí a následne som ich zabuchla. Candy niečo písala na telefóne a tak som nerušene kráčala, moje myšlienky sa neustále krútili okolo vzorcov z matematiky. „Barbie,“ luskla mi pred tvárou Candy a usmiala sa. „Sme tu.“ „Nevolaj ma Barbie,“ sykla som a nenápadne som prekrútila očami. Nenávidím ju. Nenávidím svoj život. Postávala som pri ochrankárovi v Capitole, kým Candy telefonovala s Clarkom. „Candy, mám ísť domov alebo sa tam ešte dnes dostaneme,“ otrávene som zavzdychala. Prečo sa práve ja nechám nalákať na jej otravné nápady? „Už to bude,“ pristúpila ku mne, strčila ochrankárovi do ruky nejaké peniaze a ten nás bez myhnutia oka pustil dnu. „Tak sa to robí,“ žmurkla na mňa a potiahnutím za ruku ma dotiahla až k boxu, kde už sedelo zopár našich kamarátov. „Ahojte,“ pozdravila som sa a kabelku som si zhodila z pleca. „Čau Barbie.“ „Sklapnite,“ vyhŕkla som frustrovane a zazrela som na nich. „Vážne na to dnes nemám náladu.“ „Prečo je naša princeznička podráždená?“ ukázala na obdiv svoje zuby Candy a jej vlasy preleteli na druhú stranu jej pleca. „Pretože nemám náladu tráviť svoj čas ľuďmi ktorí ani nepoznajú moje meno,“ hlesla som, v rýchlosti som schmatla svoju kabelku a vybehla z boxu. Namierila som si to von z tejto diery, ďaleko od bandy idiotov a ľudí, čo ani nevedia, že zajtra je piatok a nie pondelok.
Zajtra časť nepridám, pretože idem na koncert Ellie Goulding ale v sobotu sa môžete tešiť na dlhšiu časť :)
