S neprítomným výrazom som vošla do školy, v ruke som zvierala smoothie a v druhej som pozerala najnovšie fotky na internete. Keď mi však pohľad padol na fotku Nata bozkávajúceho Candy, nadvihol sa mi žalúdok a tvár sa mi skrivila do čudnej grimasy. Pokračovala som v prezeraní fotiek a keď som videla fotku, na ktorej je Nate s nejakým dievčaťom pri bare s popisom Inkognito, došlo mi, že som to ja. Našťastie, na fotke som mala a dosť tmavšie vlasy a nikto by netipoval, že som to ja. „Zabijem ťa ty Inkognito,“ napísala som Natovi textovku a odchlipla som si so smoothie. Moje telo zaplavila vlna energie a ja som bola rada, že som si poň išla až domov.
„Princezná, nie si nejaká zničená?“ zastavil ma Damien so zvrašteným čelom a ja som na neho len škaredo zazrela. „Zas tie nočné mory,“ hlesla som a pretrela som si čelo dlaňou, aby to vyzeralo vierohodnejšie. „Mala by si s tým zájsť k psychológovi,“ pozrel sa na mňa so strachom v očiach a odpil si z môjho elixíru. „Asi áno,“ prikývla som a ďalej som sa venovala mobilu. „Barbie je agresívna,“ prišla mi ďalšia textovka od Nata a ja som sa snažila si zachovať kamennú tvár, aby sa zas Damien nevypytoval čo mi je.
„Och West sklapni.“ „Prečo?“ „Choď na raňajôčky ku Candinke, nevydrží to bez teba už ani sekundu.“ „Carter sa snaží byť vtipná.“ „Och, odhadol si ma,“ odoslala som správu a čakala som na odpoveď, no to už začalo zvoniť na nultú hodinu a ja som sa práve chcela zabiť. Prečo máme nultú hodinu telesnú? A hneď teraz, po prehýrenej noci?
Dopila som svoj fresh, odhodila som obal do neďalekého koša a spolu s Damienom sme kráčali do telocvične. „Čo dnes máme robiť?“ „Neviem, asi nejaké kondičné cviky,“ usmial sa a mne sa na tvári objavil kyslí výraz. „Čo je, princezná. Vždy si kondičné cviky milovala,“ zasmial sa. „No, teším sa,“ silene som sa usmiala a keď sa k nám pridali ďalší chlapci z basketbalového týmu, už som sa nemusela tak usmievať.
Celá spotená som vošla do šatní, kde som si ihneď vyzliekla športové legíny a vymenila ich za čierne nohavice a na vrchu som mala šedú mikinu s nápisom Nike. Nechala som si obuté športové tenisky a vlasy som si dala do drdolu, dnes som vážne nemala náladu na iné úpravy. „Barbie, ahoj,“ pribehla ku mne zrazu Candy a silno ma objala. „Och, dnes bol u mňa na raňajkách Nate a všetko bolo super, až pokým som neuvidela tú fotku s popisom Inkognito. Prisahala by som, že tú babu som včera niekde videla!“ vyhŕkla rozhorčene a afektovane rozhodila rukami. „Kľud Candy, určite to bola len nejaká šľapka, čo zbadala dobre vyzerajúceho chlapca a chcela si privyrobiť.“ „Máš pravdu, ale to už je vlastne jedno. Ako to dnes vyzeráš? Veď si včera od nás odišla, nemôžeš byť nejaká rozbitá.“ „Som v pohode, len som mala zlé sny, to je všetko.“ „Aha, tak to je fajn.“ Obišla som ju, nemala som náladu na jej reči, mala som chuť proste niekde zaliesť, no potom som si spomenula, že je predo mnou ešte niekoľko hodín a potom nasleduje stretnutie s Westom, na ktoré sa teším asi tak ako na príchod Candy do môjho života.
„Och Barbie, čo ti to tak trvalo?“ prevrátil očami Nate a potom sa usmial. „Choď do riti, West, a sadni si. Mali by sme prebrať celé dve strany!“ vyhŕkla som frustrovane a sadla som si na stoličku, po ktorej som sa následne trochu posunula dole. „Dáš si niečo? Frappé alebo tak?“ spýtal sa no ja som potriasla hlavou. „Nemám chuť.“ „Jedla si dnes vôbec? Si nejaká bledá. To kvôli večeru?“ „Ježiš, nie a už buď ticho a sadni si,“ sykla som a z kabelky som si vytiahla učebnicu angličtiny a poznámky, čo som si robila nedávno na hodine. „Čo sa vlastne potrebuješ učiť?“ „Nič, len som potreboval zmiznúť od Candy.“ „To si robíš srandu,“ vyhŕkla som a vošla som si rukou do mojich vlasov. „Ja potrebujem peniaze a nie ťa schovávať pred tvojou frajerkou.“ „Tu máš,“ podal mi dvadsať dolárov a ja som sa na neho nechápavo pozrela. „Ja nechcem tvoje peniaze za niečo čo si nezaslúžim.“ „Tak si ich zaslúž,“ žmurkol na mňa a na tvári sa mu zjavil zvodný úsmev. „To si robíš srandu, Nate. Si úbohý,“ sykla som, rýchlo som schmatla svoju kabelku, prehodila som si ju cez plece a z bočného vrecka som si vytiahla okuliare. „Aurora, čakaj,“ chytil mi ruku a potiahol ma naspäť k nemu. Stratila som rovnováhu a keby jeho ruky nepristáli na mojom páse, asi by som skončila na zemi. „Vďaka,“ hlesla som a svoje oči som uprela do zeme. „Zostaň.“ „Nie, Nate. Musím ísť,“ vytrhla som sa z jeho zovretia a vyšla von z kaviarne.
Nevedela som kam pôjdem, nechala som svoje nohy rozhodovať za mňa. Keď som prišla do nejakého parku, zosypala som sa na prvú lavičku, ktorá mi prišla pod ruku a dusila som v sebe plač. Prečo ma už nebaví život tak ako predtým? Prečo nechcem zničiť Candy, keď mám po toľkých rokoch konečne možnosť?
Viem že je krátka, ale čo už so mnou a mojou lenivosťou? Podmienky pre novú časť - 5 VOTES! Potrápte sa, prajem krásny večer a ... čo čakáte že sa stane? *_*
