Kult Mesiaca

*16*

Sobotné ráno bolo vcelku pokojné. Aj keď by som ho nazvala doobedím. Zobudila som sa čosi po jedenástej. Cítila som sa nasmrť unavená, no bolesť hlavy či nevoľnosť ma obchádzali. Namiesto toho som mala kopu času na rozpamätanie si včerajšej noci. A veru, bolo to veľmi zlé. Teda, iba jedna jediná spomienka bola dosť zlá na to, aby som porazenecky zamrnčala a hlavu si prikryla vankúšom. Takmer som prepočula ako sa otvorili dvere do mojej izby.

„Si hore?" opýtal sa Zachary. Zložila som si vankúš z hlavy namiesto odpovede a posadila sa. Celý vyškerený si sadol oproti mne.

„Vyzeráš super." povedal a podal mi minerálku čo som mala pri kraji postele.

„Takéto reči si nechaj pre seba, dobre?" povedala som a poriadne sa napila. Trochu vody som naliala aj kvetine na nočnom stolíku. Jej kvety boli v plnom veľkom rozkvete a špirálovité končeky výrastkov stoniek sa ku mne jemne zatáčali. No povedala by som, že už by potrebovala i väčší kvetináč. Zaujímalo by ma čo je to za odrodu.

„Ako bolo včera na párty?" opýtal sa zvedavo.

„Okrem toho, že som po Sethovi úplne vyštartovala a chcela ho pobozkať, no napokon ma len opitú doniesol domov a ja sa chcem len prepadnúť pod zem od hanby? Celkom super. Prečo si ty vôbec nebol?"

„Mal som lepšiu spoločnosť." povedal a obaja sme naraz vyriekli, „Videohry."

„Zachary povedz čo mám robiť? Ani sa mu nechcem ukázať na oči, tak sa hanbím."

„Nemyslel som si, že budem poctený tým aby som ti pomohol vyriešiť takýto problém, no asi ťa poteším. Nestretneš s s ním, lebo ideme pozrieť starkých."

Takmer by som aj od šťastia zvýskla, ale na to som bola dosť prispatá ešte. Vždy som rada navštevovala starkých, dokonca sme k nim teraz mali bližšie než z nášho predchádzajúceho domova.

Chcela som niečo povedať a čo to sa podozvedať, no zazvonil mi mobil. Pozrela som vyplašene na Zacharyho: „Volá Seth, čo mu poviem?"

„Hlavne sa tvár akoby sa nič nebolo stalo."

„Ale čo keď si on ten včerajšok vzal trochu inak?"

„Nerieš to a hlavne mu zdvihni." popohnal ma, „Ak by tomu bolo tak, asi by ti teraz nevolal, no nie?"

„Ehm, áno? Eh, ahoj Seth." dopekla toto som pokašlala. Zachary sa plesol po čele. Ja som ho plesla po rameni, lebo to som mala najskôr po ruke.

„Ahoj Alyssa. Len som ťa chcel počuť... chcel som vedieť ako sa máš?"

„Ospalo, ale inak celkom dobre. Ďakujem za... včerajší odvoz." zhrnula som rýchlo.

„To bola maličkosť. Máš nejaký program?" vôbec som nevedela z jeho hlasu usúdiť, čo si mám myslieť. Tak pokašlala som to, či nie?

„Nie." povedala som zamyslene no hneď som sa na Zacharyho nechápavý pohľad opravila, „Teda áno, ideme pozrieť starých rodičov. Z otcovej strany. Bývajú neďaleko. Celkom sa teším."

„Aha, tak si to teda užite." odrazu jeho hlas pochladol a bol ostrý ako zimný nočný vzduch.

„Ďa... ďakujeme." povedala som rozpačito. Nevedela som, čo si o tom myslieť, „Aj ty si uži víkend."

„Iste." s takouto odpoveďou mi hneď zložil. Teda takmer, lebo tesne predtým ako by zložil som počula nejaký treskot, akoby do čohosi buchol. Zamračila som sa na čiernu obrazovku.

„Tak čo? Nevzal to po dobrotky?"

„Čo ako?" opýtala som sa nechápavo, až potom mi došlo, že rieši včerajší trapas, zatiaľ čo mne chodila po hlave už táto záhada, „Ale áno. Teda, bol ako vždy. To je zlé či dobré?"