Kult Mesiaca

*14*

„Vyzeráš unavene." povedal po chvíli premeriavania si ma.

„Pretože aj som." podišli sme k autu kde ma zastavil. Postavil sa za mňa a všetky vlasy mi odhrnul dozadu. Užívala som si ako mi ich prstami prečesával a jeho dych mi hladil krk.Prečesal mi ich až po končeky a nechal ich spadnúť na môj chrbát.

„Zavri oči." poručil mi.

„Je to nutné?"

„Vždy mi budeš odvrávať?" povedal mierne nahnevane a potom len zamrmlal, „Dopekla aj s Ohňom."

Prekryl mi oči čiernou šatkou a potom mi pomohol nastúpiť. Zatvoril dvere a chvíľu bolo ticho, až potom som začula hlasy. Na čomsi sa dohadovali. Tma spred očí mi mizla. V záblesku svetla som spoznala svietiace oči vlka. Následne jeho zubiská. Vykríkla som v momente ako Seth otvoril dvere. Vystrašene som siahla po páske by som sa skutočne presvedčila, že je to on.

„Seth..." hlesla som bojazlivo, jednou rukou na kľučke dverí. Naštartoval a chytil ma za ruku, ktorú som mala na páske.

„Už ideme, nemaj obavy." povedal kľudným hlasom i jeď jazda nasvedčovala tomu, že sa chcel odtiaľ dostať čo najskôr.

„Čo sa deje?"

„Nevidela si ho?" opýtal sa prekvapene a kým preradil, držala som ho okolo zápästia.

„Koho?"

„Čarodejníka Zeme. Predsa si kričala, myslel som si, že si sa zľakla."

„To aj áno..." začala som ale nedokončila. Akosi ďalšie slová neprichádzali.

„Uvoľni sa, dobre?"

„Pôjde po nás?"

„Sústreď sa na dýchanie."

„Seth!" ohriakla som ho, no zároveň dala na jeho slová.

„Máme náskok dvadsať minút, pretože bol peši. Ak pôjde autom, tak máme len 15 minút."

Jemne som sa zamračila: „A ako teda ide?"

„Zem je jeho živel. Ešte sa pýtaš?"

„Chceš povedať že vieš lietať?" opýtala som sa a napriek situácii sa usmiala nad tou predstavou.

Krátko sa uchechtol: „Možnože keby chcem..."

S úsmevom som sa pohodlnejšie oprela a moja ruka sa pohla spolu s jeho, keď opäť preradil.

„Prečo nesmiem nikdy vidieť kam ideme?" zaujímalo ma. „Len pre tvoju bezpečnosť."

„Zachary mal tiež pásku?"

Po krátkej odmlke povedal: „Nie."

„Bože!" vydýchla som podráždene.

„Ale ty si výnimka." namietol.

„Ako to?"

„Všimol som si to hneď na začiatku."

Alebo mu na mne záleží. Tak ako to vravel Zachary. Tvár mi zvyšok cesty zdobil jemný úsmev a sčasti som ľutovala, že som nevidela Sethov výraz.

„Rýchlejšie! Rýchlejšie!" náhlil nás Seth. Bola som rada, že už som na očiach nemala pásku, lebo zrejme by som tak rezko po svojich nešla. I keď som veľakrát ťažko popadla dych, stále ma poháňal fakt, že čarodejník Zeme nám bol v pätách. Teda ako sa to vezme.

Konečne sme vyšli z lesa. Nemala som príjemný pocit, už len kvôli nočným morám. Dokonca som mi pripadalo, že nás tie stromy sledujú a šepkajú si. Pred nami sa objavilo šíre jazero. Jas mesiaca v splne osvetľoval celú hladinu a tancoval v tichom rytme noci. Dlhé rukávy mikiny čo mi Seth ako členkyni Kutlu dal som si vytiahla až k hánkom. Bola som nervózna.

„Fajn, máme desať minút, kým zachytí naše stopy v lese." povedal keď sme sa rýchlymi krokmi blížili k jazeru. Prešli sme až k brehu, keď naň ukázal, „Slečna ide prvá."

„Do jazera?" nadvihla som obočie.

„Pokiaľ si sa nenaučila chodiť po hladine..." začal no ja som po ňom zazrela, „Samozrejme, že do jazera."

Neisto som pozrela na tmavú jazernú vodu. Naozaj mu mám natoľko dôverovať? Čo ak zle stúpim a voda ma stiahne so sebou? Viem, že ma tlačil čas, ale nedokázala som sa donútiť spraviť krok. Ale čo? Je to len jeden krok. Možno, čo by bolo najlepšie, stúpim na štrk. Lepšie ako podmyté bahno. Skľúčene som pozrela na svoje tenisky. Radšej som sa vyzula, vrátane ponožiek. Rátala som dychy, rozhodnutá, že na ten tretí vstúpim. Roztrasene som vošla nohou do jazera, keď vtom mi chytila moju rozhorúčenú ruku jedna studenšia. Venovala som Sethovi jeden pohľad a spolu sme vošli do jazera. Prsty sa mi zaborili do bahna jemného ako piesok. Ďalšími krokmi som sa jemne uvoľnila. Voda mi jemne obmývala nohy, vplýval na mňa jej kľud. Obzrela som sa a všimla si, že i ostatní sú už dnu. Zastali sme až keď sa mi hladina vlnila pri páse. Seth mi podal masku a sám si svoju navliekol. Tiež som to spravila, keď som si všimla ako k nám všetci nastavili sviečky. Seth ma pohľadom vyzval. Nastavila som k nim ruku dlaňou dolu a oblizla si pery. Seth ma so záujmom sledoval. Stačila jedna myšlienka a viacej sústredenia a všetky sviečky sa rozhoreli.

Seth pokynul nech idem ešte kúsok k nemu a ostatní sa rozostavili. Zastala som až pár centimetrov od neho, až tak blízko, že zobáky našich masiek boli od seba skutočne len pár milimetrov.

„Opakuj po mne." povedal a rozpažil ruky ohnuté v lakťoch. Zopakovala som.

„Mesiac, vzývame tvoju moc, presvetli kúty noci, nenechaj ju chladnú, ale podmanivú, ale prúdy Vody." začal a ja som všetko po ňom zopakovala, „Rozohrej srdcia, duše ako Oheň plameňom zastraší zlo."

Kým som rozprávala, mala som pocit, akoby len teraz vyšiel mesiac spoza mrakov, a to bola jasná noc.

„Dožič moci sťa vánok Vzduchu pohladí tvár a sily akou ovplývajú korene ako mapy Zeme." zopakovala som posledné slová, ktoré mi takmer odvial poryv vetra, ktorý rozčeril pokojnú hladinu jazera. Krúžil, pohládzal pokožku, strapatil vlasy, šepkal do noci. Ostatní potichu opakovali elementy v poradí, akom sme ich spomenuli a ku koncu len „vzývajte Mesiac". Ich tiché mrmlanie a mágia ako iskry poletujúce vzduchom rozpálili ten Oheň vo mne.

„Udržuj to." pokynul mi Seth, akoby cítil to, čo ja. A možno cítil. Pretože mne sa cit pre okolitú vodu a vzduch strácal, cítila som len hrejivú príjemnú páľavu od srdca pretekajúcu žilami do končekov prstov a korienky vlasov. Cítila som, ako by som sa ja stávala Ohňom samotným.

„Udrž to!" Sethove slová ma jemne prebrali. Pozrela som mu do očí, ktoré... jemne žiarili tekutou sivou. Sklopila som pohľad k rozčerenému odrazu jazera. To čo som hľadala, som videla. Svoje oči, žiariace ako tekutý jantár.

„Alyssa reguluj to." povedal a ja som jemne privrela oči. Doslova ma mrzelo, že som musela ten nádherný pocit moci, tú nádhernú páľavu, zahnať späť. I samotná mágia ma nechcela zo svojho objatia pustiť, no vytrhla som sa jej, až mi oťaželo srdce. Opäť som našla odraz svojich očí, ale boli bledšie, asi také, ako Sethove. Tie už teraz boli nádherné. Ako musia vyzerať keď plne žiaria?

Jemne som prsty zaklonila k hladine a plameň sa mi po nich skĺzol na vodnú hladinu, udržoval sa milimetre nad ňou a zatáčal sa v nádherných špirálach, ktoré bolo vidno vďaka malým plamienkom. Nie tie sa okamžite rozhoreli vďaka vetru, čo ich rozdúchaval.

„Cítiš to, však?" bola to skôr rečnícka otázka. Odpovedala som mu úsmevom, „Toto je to, čo my čarodejníci voláme Darom."

Môj blažený úsmev sa ešte viac rozšíril. Nepamätám si kedy, alebo či, som sa niekedy cítila viac obdarená ako v tej chvíli.

 Nereriankonečne si sa dočkala spomínaného rituálu :'D 

A vy? Čo vravíte na novú časť? :)

Viki :)