Kult Mesiaca

*48*

„Včera som mala vážnu debatu s rodičmi." začala som, keď sme sa zvítali a ja som si sadla na kraj Sethovho lôžka. Držal ma za ruku. Vyzeral už omnoho lepšie, myslím, že po dlhom čase prežíva pokojné dni a to mu veľmi prospieva.

„O čom?"

„Priznala som sa. Priznala som sa, že som väčšinu času trávila u teba a..." bolestivo som sykla, „Fakt, aleže fakt sa im to neľúbilo."

Zvedavo na mňa hľadel.

„Ale Zachary sa ma zastal. Inak by sa už-už zrútil celý dom, skutočne. Zachary priznal, že si mu zachránil krk. Vymyslel akúsi historku o tom, ako sme sa omylom v bare dostali do problémov a ty si sa postavil do boja namiesto neho. Že ťa trochu dobili. Myslím, že je to lepšia varianta ako pravda, že ti niekto prerezal brucho. A netvár sa tak, občas sa môžeš tváriť aj ako obeť." uškrnula som sa a darovala mu jeden bozk. Hneď bol spokojnejší, „Povedala som im, že ťa každý deň navštevujem a tak. No, radi by ťa spoznali."

Čosi sa v jeho očiach zablyslo: „Naozaj?"

Pousmiala som sa: „Naozaj. Aspoň sa ukáže, či na nich urobíš lepší prvý dojem ako na mňa."

Krásne sa na mňa usmial. Milovala som jeho úsmev a ešte viac jeho smiech. Ten stál za všetko.

„Po tom, ako ťa prepustia z nemocnice, budeš bývať u nás. Neznesiem pocit, že by si mal byť sám v tom veľkom dome. Budeme sa spolu deliť o izbu."

„Nebol by som sám." namietol.

„Bol. Ja musím chodiť do školy, narozdiel od tvojej maródky." uškrnula som sa, „a ten dom je skutočne veľký. Radšej prijmem predstavu, že spokojne odpočívaš v mojej posteli."

Ďalší lesk v jeho očiach. Tentoraz ten šibalský. Doplnil ho jemný úsmev: „Budeme sa deliť o posteľ?"

Zasmiala som sa: „Len od toho veľa neočakávaj. Kým nebudeš úplne v kondičke, budem dozerať na to, aby si sa šetril. Lebo viem, aký si. Najradšej by si sa opäť vrátil k veliteľstvu. No nemusíš sa báť, ešte si bez teba určitý čas poradíme."

„Naozaj... naozaj ma chcú tvoji rodičia vidieť?"

„Po tom, čo som im o tebe porozprávala? Samozrejme." stisla som mu ruku.

„A čo si im o mne porozprávala?"

Naklonila som sa k nemu pre ďalší bozk a tlmene hlesla: „Predsa to, čo už dávno vieš."

Skôr, ako sa naše pery stretli, šepol: „Si neskutočná."

Sústredila som sa na Oheň. Na jeho známu, častokrát zákernú páľavu. A učila sa byť navrch.

„Každý živel má svojho prírodného stvárniteľa." čítala mi June z knihy Živlov. Kryštál striedal modrú a oranžovú farbu v súmernom rozdelení, „Vieš akého máš stvárniteľa?"

„Fénixa. Viem to podľa masky. Seth má orla. Alebo nejakého dravca. Camilo má vlka. To som odhalila už predtým. Teda, našla som tú spojitosť. A ty..."

„No?" v hlase som počula podmanivý úsmev.

„Fakt neviem. Nechcem ťa uraziť obyčajným pojmom."

„Bojovnica pestrá. Mám ich v izbe v akváriu."

„Tie sú nádherné." hlesla som a vrátila sa k Ohňu.

June obrátila stránku: „Nie každý čarodej dokáže svojho svojho zvieracieho potomka privolať, vyčarovať. Aj ja by som to chcela zvládnuť."