Takže v skratke.
Ešte prednedávnom som trpela ťažkými depresiami z nenávisti k svetu a sebe samotnej. Bavilo ma hrať slabosť pred zrakom sebe podobným. Tápať v samote.
Ešte prednedávnom nebola. Ona. Ach to slovo.
Ten anjel a peklo v ňom.
Tento rozli...
Pamätám sa akoby to bolo včera. Tie okná ešte stále kričia samotou preplakaných chvíľ.
Jemným štetcom na tvár nanášam líčidlo. O babku, že sa opäť vyhádžem. Viete, že slovenské zdravotníctvo padá do sračiek? Povedalo dievča s plátnom na tvári. Teda aspoň sa snažila. Ešte pár ťahov špirály a úsmev pre ľudstvo. Konkrétne Michaelu. Dievča v károvanej košeli a reznou ranou na duši. V podstate je všetkým v ničom. Len človekom, ktorý kedysy znamenal čosi viac. Som pripravená. Alebo aj nie. Čo už. Zatváram mladosť internátnych stien a s ňou všetkú odvahu. Dusím sa v sebe samotnej. Už vlastne ani nežijem aj keď mi zakaždým do mysle vsúka nádej pre opak. Ďalšie kormidlo, ktoré chvíľkovo púšťam od seba. A možno jednoducho nemám na výber. Kristián. Kiko. Nádej.
'Všetko bude dobré.'
Vravieval mi vždy, keď už dobré nič byť nemohlo. Očividne klamal.
Nikdy som nevidela takto veľké dvere. Priam obrovské. V hlave som si vytvorila príbeh, v ktorom som sa zasmiala. Aké detinské. Sadla som si do zadnej lavice a sledovala okoluidúce stáda prázdnych tiel. Spolužiaci. Nikto zaujímavý až na dievča, čo ma zožieralo pohľadom. Krásná, ale naivná.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
'Ahoj.' Povedala s jemným náznakom úsmevu, ktorý rýchlo stratil smer. Myslím, že jej vnútro hryzie strach. Priam ju vyžiera.
Naozaj sa mi pozdravila? Asi ešte netuší, že tento rok strávim v spoločnosti vlastných nárekov. No nič. So sklonenou hlavou aj naďalej predstieram, že neexistuje. Prečo by aj mala. Nebude. Hlavou mi prebehlo tisíc návodov ako sa jej vyhýbať. Proste utiecť pohľadu.
Márne.
Žiaden na ňu neplatil. Bola ako lepidlo, ktoré vás pohltí. Otrava. Tak nádherná a šialená až som mala strach. To dievča ma raz zabije. Potrebujem ju. Minimálne na vlastné dokončenie podstaty. Opäť splietam.
Celý deň som ju nevidela. Možno ani nebýva na rovnakom intráku. Možno sa len letmo dívala za okraj nepoznaného. Možno.. Isté bolo, že ju zazriem zas. Tie mohutné oči mi nedopriali spánok už v tú noc.
