Morálka pocitov.

Šialená

Jej smiech sa rozliehal celou triedou. Akoby nikde nikto nebol, akoby neboli.
S úžasom na perách som sledovala pohyby jej sánky. Kmitala z hora nadol, zozadu dopredu. Ako na kolotoči. Nechávaš sa unášať vánkom, ktorý ti cez vlasy upletie spomienku. Zastaví a ty bežíš k stánku s lístkami v nádeji, že to opäť stíhneš. Vyberáš si mobil a natriasaš s ním vo vzduchu. Lietaš. V rozmanistosti všetkych aktivít sa ničíš vetrom. Vzbudzuje v tebe strach. Vo mne. Tak ako keď sa jej zadívam do očí a dokážem s istotou povedať, že sú nebesami v spojení hviezd.
Točí sa ti hlava.
A možno už nemáš ani silu zakričať to do sveta keďže si sa hlasu vzdal pre výnimočnosť prázdna s ňou.
Je šialená.
Taká akú som ju stretla prvýkrát.
Ako slnko obklopené plameňmi.
Ako nádej v bielych teniskách.
Ako dievča, ktoré nikdy nestráca.
Ako ona.
Ako my.