Na hlavnej stanici letí s kufrom v ruke. Nadávam, nevládzem. Už len kúsok a sme tam. V krvi mi prúdi neznáma príčina hnevu. Ešte, že ju mám. Na tvári zahalenej tmavými vlasmi čítam, že jej niečo chýba. Vlastne už ani nie. Usmieva sa. Darúvava život navôkol. Kiežby som jej mohla povedať všetko to, čo tu teraz píšem. Zožierajú ma výčitky. Asi to bude tou izbou. Už dávno som našim vravela nech mi do nej vnesú život. Biele steny obklopené drevom a plátnami malieb mojich predchodcov. Magnetofón a vzduch. Už pri myšlienke trávenia toľkého času v priestore plnom nádeje sa mi dvíha žalúdok. Klamem. Ale veríš mi. Prehrávam boj na šachovom poli, no predsa vkladám ruku do ohňa. Som bláznom vo svete šialených. Chcem splynúť, aby si sa nepýtal. A možno aj nie. Nebuď zmätený. Proste rada hrám.
Drží ma za ruku v tóne nezvyčajnej piesne. Miluje ľudovky. Tancujeme. Vietor spoza okna núti stromy kláňať sa. Je tak šťastná a nevinná. Myslím, že to robia dobrovoľne. Vlak práve zastavil. Akoby to bol čas, ktorý nezamával, keď sa po ňom obzrela.
"Ste tak zlaté." Povedalo dievča s pehami a pustilo si dalšiu zo skladieb, čo jej hrala na ceste.
Za perami sa mi skrúca posolstvo. Možno dnes neodídem. Možno predsa len vyhrávať znamená nechať sa popraviť. Možno už dávno nežijem a možno som nikdy nechcela.
Usmieva sa.
Vietor sa hrá s účesom, ktorý dávno stratil tvar.
A tá šialenosť v jej očiach tak nekutočne páli.
Začínam sa báť.
Opäť.
Myslím, že vždy budem.
YOU ARE READING
Morálka pocitov.
RandomTakže v skratke. Ešte prednedávnom som trpela ťažkými depresiami z nenávisti k svetu a sebe samotnej. Bavilo ma hrať slabosť pred zrakom sebe podobným. Tápať v samote. Ešte prednedávnom nebola. Ona. Ach to slovo. Ten anjel a peklo v ňom. Tento rozli...
