Morálka pocitov.

Pozvaná

Zvyčajné ráno so zvukom budíka. Znie otrasne. Naozaj som mala pocit, že mi režú uši. Au. Na sebe len džínsy s tričkom za prd a môžme ísť. Teda môžem. Naša spoločná crew sa akosi rozpadla už v druhý deň. Ako sa vraví-nikdy nie je priskoro. Sadám na rovnaké miesto ako včera a predvčerom, pre týždňom a pól. Mám pocit, že sa rúti svet teda minimálne strop nado mnou.

"A neopovážte sa dávať text do prezentácie lebo vás zabijem!"
Táto žena zrejme utrpela traumatické detstvo. Alebo až príliš jednoducho nezrelé. Každopádne vedela ako žiť a za to som ju obdivovala deň čo deň.

Mala som čo robiť aby som nepodľahla spánku už na prvých hodinách.
Zazvonilo. V triede sa rozvíril kŕdel slov a mne neostávalo nič iné než ich vypočuť. Radšej ani nevravím o narážkach k mojej voľnej stoličke.

'Poď si sadnúť k nám.'

V tej chvíli človek nevidí. Dnes je krajšia ako prvýkrát. Nieže by vtedy nebola, ale jej naivita klesla rázne hneď po tom, čo som sa otočila v nezaujatosti prosby. Nebrala som to ako urážku, nebrala som to nijak. Bola len dievčaťom z lavice vedľa mňa. Anjelom.

O prestávku neskôr som už  tŕpla na stoličke vedľa nej. Kriste asi sa zbláznim z jej smiechu. Je možné aby niekto zachraňoval ranený? Presne to bola. Utíšiteľ kriku vo vnútrach cudzích sŕdc i keď jej vlastné nestíhalo pumpovať.

Bude niekedy šťastná aspoň z polovice tak ako vyzerá, keď jej pohľad dopadne na mňa?

Túto noc som ju zo snov vyňala.
Neexistovala. Nebude.

Až do zajtrajšieho rána.