Morálka pocitov.

Kristián

Zložím vám svet z úlomkov rovnako ako aj túto časť. To, že by som bola zabudla na chvíľu práve odohranú mi naháňa strach.
A tak sa zakaždým z reality presuniem späť, no nikdy nie úplne. Zložité, ja viem.

Neodpísal.
Dokonca som mala pocit, že už nie som súca ani pohľadu. Ako bomba, ktorá tikala. Časovanie plynulo rýchlejšie než lúč. Rýchlejšie než jeho snaha výbuch nespustiť.
Tak veľmi som sa bála.
Plakala som ako dieťa, ktorému je odoprianý život s rodinou. Ako blbé dieťa, ktoré ju stratilo už minimálne desať raz.
Zbytočne.
Jeho charakter sa znížil priam až na košický stupeň záujmu. Teda žiaden.
Bolo mi ľúto, že mi nedokázal povedať pravdu do očí ako človeku.
Ako človeku?
Slabé.
Veď ma miloval!

Vedela to. Posledné chvíle to vedelo celé moje okolie. A ja s úsmevom na perách som sa prebúdzala do dní, ktoré už neexistovali.

Ostala ticho.
Sedela mi pri nohách a plakala spolu so mnou. Vtedy sa to stalo. Údery srdca zahmlil chlad. Chcela som ju poslať preč, vyhnať, odsúdiť.
Chcela som ju pobozkať na čelo.
Objať a nechať nech ma objíma.

Klamala mi.

Tak ako on.

Tak ako ja samotná.

Čas došiel a jediné, čo vo mne zostalo bolo srdce, ktoré chránil mráz.
Ľudskosť bez duše.
A ona.