✔(Love Me? Then Prove It) Proof Of Love

53. Nemôžme byť...

Markus

Bola tak neskutočne blízko. Jej pokožka voňala po čokoláde. Mal som pokušenie do nej zahryznúť a vychutnávať si tú príchuť tak dlho, akoby to bolo možné. Hoc aj dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Možno mesiace, možno roky. A možno i na veky vekov. Ktovie...

Táto baba ma úplne pobláznila. Spadol som do priepasti, z ktorej niet úniku.
Sklonil som sa a jednoducho ju pobozkal. Už naozaj nemám čo stratiť.

Dosť ma prekvapilo, keď sa odo mňa odtiahla, vrazila mi facku, že ma šípalo celé líce, ako by mi do odrenín naliala desinfekciu, a potom sa vrhla na moje pery. Káva na drese chladla, čo neznášam, no teraz to vôbec nebolo podstatné.

Vplietla mi prsty do vlasov a ja som ju k sebe pritisol ešte bližšie. Po chvíli som sa od nej otrhol, pretože som nemohol polapiť dych a zároveň jej dával poslednú šancu zastaviť ma, no neurobila to. To bola výzva, ktorú som s radosťou prijal.

Chytil som ju pod kolenami a vzal do náručia. V duchu som zvažoval, čo je bližšie. Kuchyňa alebo obývačka. Potom som však pohliadol na schodisko pred sebou, mieriace na poschodie a všetky ostatné alternatívy som zamietol. Predsa, nič nie je pohodlnejšie, než posteľ.

Musel som odlepiť svoje pery od tých jej, aby som mohol venovať pozornosť schodom. V realite to totiž nie je také ľahké, ako to ukazujú romantické filmy. A ja som vážne nechcel riskovať zranenia, len kvôli nejakej idealizácii na filmovom plátne, ktorá je reálne dosť nebezpečná.

***

"My proste nemôžme byť priatelia," dostal som zo seba, s za hlavou založenými rukami pozerajúc na snehobiely strop jej izby.

Laila, ktorá bola zamotaná v prikrývke opretá o moje rameno a s na tmavoružovo nalakovanými nechtami ma jemne škriabala po hrudi a prstami obkresľovala línie mojich bradaviek a čosi tam písala neviditeľným atramentom, vzhliadla ku mne. Pery mala stisnuté do priamej linky a dlaň páliaca na mojej koži sa stiahla. Oči mala podozrievavo prižmúrené, no strach v nich nedokázala dostatočne ukyť.

"Ako to myslíš?" Hlas mala tenký a oči sa jej leskli. Nie, nechcel som jej znova ublížiť. Nemôžem byť znovu dôvodom jej sĺz.
" Nie tak, ako si myslíš," snažil som sa odpovedať pokojne, i keď by som momentálne najradšej do niečoho vrazil, prinajmenšom niečo rozbil.

"Ako vieš, čo si myslím? Nehovor, že si telepat," podráždene odfrkla. Irónia jej veľmi nešla. Skôr to vyznelo ako vtip.

"Proste to viem a bodka. Už sa v tom nerýp. Ja len, pozri sa na nás. Už druhý krát za dva týždne sme skončili spolu v posteli..."

"Ľutuješ to?" opýtala sa a vytvorila medzi nami menšiu medzeru.

"Nie", zamietol som. Nechápem, ako ju to vôbec mohlo napadnúť. Kebyže to ľutujem, asi by som to nezopakoval za triezva. Tá povestná ženská logika! Robí závery, a to som jej ešte všetko nepovedal. Ženy ako také sú vážne plné komplikácii. Svedčí o tom aj nová publikácia Ako porozumieť ženám. Hrubšia, než šesť typických štyristostranových kníh.

"Tak teda? O čo ti ide?" Najradšej by som zmenil tému. Naozaj sa to neuberá smerom, ktorým som si želal. Ale momentálne niet cesty späť. Ešte by ma obvinila, že sa vyhýbam odpovedi.

"Toto proste priatelia nerobia."

" Chceš povedať, že naše priateľstvo je nadštandardné? Veď ako si sám povedal, spali sme spolu len dva razy. Neverím, že je to niečo, čo by narúšalo chod obyčajného priateľstva. Bola to proste náhoda."

"Náhoda? Vážne to zvádzaš na existenciu abstraktného pojmu, na ktorý sama neveríš? Asi musíš byť slepá, keď nevidíš to, čo je medzi nami. Keď nevidíš tú fyzickú príťažlivosť. Môžme byť priateľmi s benefitmi. Priateliť sa, pomáhať si a zároveň vypĺňať tú frustrujúcu prázdnotu." Nastalo hrobové ticho, až som chvíľu ľutoval, že som to takto naňu vybalil. Moment prekvapenia však priniesla jej odpoveď.

Podoprela si hlavu pravačkou a hlboko sa zamyslela. Nebola typická blondína. Vždy všetko rozumne zvážila a až potom konala. Málokedy bola impulzívna.
"Máš pravdu. Mala by som všetko nazývať pravým menom. To čo medzi nami je, sa nedá žiadnym spôsobom ovplyvniť. Ako sa ukázalo, bojovať proti tomu nepôjde. Takže jediná šanca, ako to ustáť, je ísť s prúdom. Uvedomuješ si však všetky riziká?"

"Myslíš, že keby nie, prišiel by som vôbec s týmto návrhom? Samozrejme, že takýto vzťah má svoje plusy a mínusy, no je to oveľa bezpečnejšie, než vrhať do vážneho vzťahu." Vážne som povedal to, čo som povedal? Odkiaĺ mám tie rozumy? Veď mám za sebou jeden jediný vzťah, aj to s vypočítavou mrchou. Ktovie, aké by bolo napríklad chodiť s ňou? Tie myšlienky som však zavrhol. Sú to až veľmi nebezpečné vody.
Neviem, kde beriem toľko argumentov, ale účinkujú. Je schopná o tom so mnou debatovať. To znamená, že som na správnej ceste, ako ju presvedčiť. Nesmiem však veľmi tlačiť na pílu.

"Nemyslíš, že ak sa máme porozprávať ako dvaja civilizovaní ľudia, mali by sme sa obliecť?" Chcela sa vysúkať z perín a opustiť posteľ. To som jej však nemohol dovoliť, a tak som ju stiahol späť. Bola presne tam, kde patrila - pri mne. 

Uškrnul som sa." Vari ťa nerozptylujem?" Prešiel som jej dvoma prstami po ramene a sledoval, ako jej naskočila husia koža. Zahryzla si do pery a pozrela na mňa spod viečok tým svojim zvodným pohľadom.

"Chceš sa ty vôbec rozprávať?" Premerala si ma káravým pohľadom, akoby som bol neposlušným žiakom.

"Samozrejme, avšak na tento rozhovor netreba slová. Uprednostňujem radšej praktickú ukážku." Rukami som jej blúdil po tele a jediné, čoho som sa dočkal, bola čistá a poriadna spolupráca. Presne tak som si to predstavoval. Konečne bežia veci podľa plánu.

Ja totiž vždy dostanem čo chcem...

  Možno raz dosiahnem, aby bola viac než mojou kamarátkou a milenkou, ale všetko to chce čas, trpezlivosť a diplomatický prístup. Myslím, že proces a obhajoba pomocníčky vojnového zločinca by bola omnoho ľahšia. Všetko však ukáže čas.

Ako ja len nenávidím to príšerné čakanie...