✔(Love Me? Then Prove It) Proof Of Love

62. Údolie sĺz a pochopenia

Ďalšia časť. Upozorňujem, že pre mňa bola maximálne emotívna, takže budete resp. nebudete potrebovať vreckovky. Závisí to od Vás
...

Laila

"Si naozaj presvedčená, že to výjde?" pýtala som sa Sally. Nebola som si vôbec istá, či toho budem vôbec schopná. Len tak bez všetkého porozprávať sa s mamou a zistiť pravdu. Už si nepamätám, kedy sme sa my dve naposledy poprozprávali bez toho, aby sme na seba do desiatich minút nezačali jačať a netrieskali dvermi. To bolo veru riadne dávno.

"Za skúšku nič nedáš, môžeš akurátne len získať," povzbudzovala ma ďalej. Má pravdu. Možno by bolo načase napraviť naše medziľudské a rodinné vzťahy. Dopila som svoje latté a vnútorne sa pripravujúc na všetko, čo by mohol náš rozhovor priniesť, som objala Sall na rozlúčku a opustila kaviareň pevne rozhodnutá, že jej nič z toho, čo mi o nej natáral Mike jej nikdy v živote nepoviem, i keď práve preto som ju na tú kávu pozvala.

Letné teploty vystúpili na hranicu devätdesiatichšiestich  Fahrenheitov a ja som hneď ľutovala, že som si nedala ľadový čaj, pretože káva v mojom vnútri to teplo navôkol ešte umocňovala. Čím bližšie k nášmu som bola, bolo to z kroku na krok horšie.

Odomkla som domové dvere, vyzula si sandále a potichu som vkĺzla dovnútra. Nemusia hneď všetci vedieť, že som prišla domov. Musím sa najskôr poriadne pripraviť na všetko, čo by teoreticky mohlo nastať, až potom budem schopná a pripravená rozprávať sa s matkou.

***

Stála som tam ako soľný stĺp a hrdlo oťažievalo každou sekundou, ako by mi niekto doň lial olovo. Zrazu všetky vopred pripravené frázy vyprchali do ovzdušia ako etanol a hlava ostala načisto prázdna. Úplne som zabudla, ako a o čom som s ňou chcela hovoriť.

"Laila, deje sa niečo? Vyzeráš nejako bledo," premerala si ma ustarosteným pohľadom. Naposledy som ten pohľad zažila, keď sa stala tá vec s Lucienom. Odvtedy už nie.

"To nič, ja len -", nedokázala som nájsť tie správne slová, jednoducho som sa rozplakala. Jednoducho povedané, plač je moja reakcia na akúkoľvek situáciu, kde som neistá.

Mama odložila blúzku na vešiak do skrine a vyšla mi v ústrety a stiahla ma k sebe do náručia.
"Laila, zlatíčko,ja viem, že v poslednom čase nie sme veľmi dobrými rodičmi. Ani nevieš, ako nás to oboch mrzí."

"To hovoríš len tak! Kebyže chceš, spýtaš sa ma aspoň ako sa mám, no ty neurobíš ani to. S otcom dookola riešite iba moje správanie a známky, no v skutočnosti Vás moja existencia vôbec nezaujíma. Neviete ako sa cítim..," sklopila som zrak a kropila prúdom slaných sĺz schodište. Do srdca stúpala prudká bolesť, akoby sa zo sekundy na sekundu malo roztrhnúť.

Mama sklonila hlavu do dlaní a sadla si na spodný schod.  "Zlatko, si naša dcéra a milujeme ťa od prvého okamihu, ako si spočinula na tomto svete a tvôj krik sa rozmohol pôrodnou sálou. Ja viem, za svoj život som spravila veľa chýb a zlých rozhodnutí, no ty, ty si to najkrajšie a najsamlepšie, čo sa mi na tomto svete podarilo.
Viem, v poslednom čase na teba s ockom nemáme čas, alebo na teba kričíme, no nie je to preto, že by sme ťa nemali radi. Práve naopak - chceme, aby z teba vyrástlo inteligentné a múdre dievča, ktoré si pôjde za svojím navzdory tomu, že ho budú ostatní odhovárať. Dievča, ktoré spraví tento svet lepším. Ja sama som nemala jednoduchý život. Nikdy som nič nedostala na tácni a tak chcem, aby ten tvôj život bol omnoho krásnejší ako ten môj..", pozerala priamo ma mňa a na lícach sa jej začali tvoriť járčeky sĺz.

"Toto všetko," ukázala navôkol nás, " nespadlo len tak z neba. Ja i s tvojím otcom sme museli drieť, aby sme mali čo jesť, kde bývať, aby sme mali na školné.
Moja matka bola iba obyčajná predavačka a otec obuvník. Musela som chodiť po brigádach, aby som si platila školské výlety a mimoškolské aktivity. Navštevovala som štátnu školu, pretože matka na viac nemala. Sotva dokázala platiť účty a zadeliť peniaze na stravu, ale keďže vedela peniaze dobre obracať, vyžili sme.

Tvôj otec bol možno už od sedemnástich dedičom rodinného podniku, no bolo to len na papieri. Ako každého tínedžera ho považovali za príliš vrtošivého a nerozvážneho, aby mu mohli zveriť takú obrovskú zodpovednosť. Preto odmala vyrastal najskôr v súkromnej škôlke a potom väčšinu svojho rozkvetu strávil za múrmi internátnej školy.
Život mal presne nalinkovaný už od plienok. Zviazaný rodinou a povinnosťami voči nej.

Keď ho poslali študovať na jednu z najlepších univerzít v Toronte manažment a diplomaciu...", odmlčala sa, " ...nuž, ako to povedať - jednoducho odignoroval požiadavky rodičov a urobil skúšky na Yale, kde ho vzhľadom na prospech a pôvod prijali s okamžitou platnosťou. Jeho otec hromžil a vyše piatich rokov s ním neprehovoril ani slova.

Moja mama vždy, keď som jej hovorila o svojich snoch a ideách bola prenáramne šťastná, že má takú ambicióznu dcéru. Potom však vždy posmutnela a povedala : " Je mi ľuto anjelik, ale toľko peňazí nemáme."

Jediným možným riešením bolo teda štipendium, ktoré škola ponúkala len hŕstke žiakov. Preto som sa vždy snažila byť najlepšia. aby som to štipendium dostala a tak si mohla splniť svoje sny. Mama sa však konca môjho štúdia nedožila. Spolu s otcom zomreli pri autonehode, keď vracali z vianočných nákupov a napálil to do nich kamión idúci v protismere. 

Obidve sme plakali, smrkajúc jedna druhej v náručí a nedokázali prestať. Čas okolo nás plynul, no ani jedna z nás ho nevnímala.

"Dcérka," pohladila ma chrbtom ruky po tvári, " viem, že aj ty máš svoje sny, tak sa ich nevzdávaj. Viem, že ťa nedokážem ochrániť pred všetkým zlým, no vedz, že vždy ťa budem podporovať akokoľvek sa rozhodneš.

Mrzí ma, že som ťa vtedy nepočúvala. Možno keby venujem viac pozornosti tvojim slovám, nebolo by sa stalo to, čo sa stalo."

Prichádzal ďalší nával sĺz, no napriek nemu som silno stisla maminu dlaň vo svojej.
"Ty za to nemôžeš. Vždy sa stane to, čo sa má stať. Osud udalostí jednoducho niekedy neovplyvníme."

"Si statočná, dievčatko moje. Si silnejšia, než si myslíš. Dúfam, že raz budú moje vnúčatá rovnako úžasné, ako si ty. Odpustíš mi niekedy to, že som ako matka zlyhala?"

"To ty mi odpusť,že som vôbec niekedy o tebe pochybovala a obviňovala ťa. Nemala som na to právo."

Vždy som súdila svojich rodičov, zo všetkého ich obviňovala. Lenže medzi slovami nechcieť a nemôcť  je obrovský rozdiel... Niekedy sa proste musíme pozrieť veci na koreň, aby sme pochopili, čo je skutočne pravda.

Dúfam, že sa časť páčila a som zvedavá na Vaše názory, čo sa týka tejto kapitoly...
Freddie