✔(Love Me? Then Prove It) Proof Of Love

54. Dobrovoľník

Laila

"Kto vymyslel, aby sme mali fyziku siedmu hodinu, musel byť teda poriadny pako", pomyslela som si pri vstupe do zrenovovanej prednáškovej miestnosti. Zrejme som to však povedala aj nahlas, keďže to počul spolu s nami prichádzajúci fyzikár.

Neustále melú niečo o tom, že pripravovať na vysokú by sme sa mali už od začiatku, a tak nám aj jednu z tried na druhom poschodí zriadili v tomto duchu. Nemôžem im však nič vyčítať, tá trieda vyzerá fakt perfektne.

" Slečna Adamsová, chcete nám dnes dobrovoľne zopakovať učivo z minulej hodiny? Nech sa páči, ja budem len rád..." vyzval ma vyučujúci a ja červená ako rak som kráčam ku katedre s fyzikálnym zošitom v rukách. Že ja raz nedokážem myslieť potichu. Raz ma moje myšlienky dostanú do pekla.

Profesor si skúmavým pohľadom prezerá môj poznámkový blok na fyziku o formáte A5 a niečo si nezrozumiteľne mrmle popod nos. Podľa toho, ako mu na čele vystupujú vrásky usudzujem, že to určite nie je pochvala na moju adresu. Má čosi po päťdesiatke, modré oči, pre ktoré by väčšina chalanov vraždila a vlasy hodné Alberta Einsteina. Nie je moc prísny, takže dúfam, že vyviaznem čo najrýchlejšie a čo najlepšie. On predsa nerád rozdáva C... Teda, pokiaľ náhodou nevstane ľavou nohou. Vtedy je to naozaj katastrofa.

A keď začne s tou svojou obľúbenou vetou Milý denníček..., nervy mám napnuté na prasknutie. Nie však z toho, že mám odpovedať z predmetu, ktorý najviac nenávidím a absolútne si nie som ničím istá, pretože som sa včera so Sall vrátila neskoro z diskotéky a látku z minulej hodiny som sa učila počas predchádzajúcej hodiny, ale z jeho ironizovania. Ak sú na svete dva abstraktné pojmy, ktoré na sto percent nemám v láske, je to presne irónia a sarkazmus.

Neprinášajú predsa do života nič pekné a navyše, málokto má v hlave toľko rozumu, aby ich pochopil. Doslovne ma svojou existenciou iritujú, to však neznamená, že čas od času nevyužijem ich služby. Debilná otázka sa rovná rovnako debilnej odpovedi. Niekedy je proste irónia a sarkazmus nutnosťou, i keď ma to vôbec neteší.

"Slečna Adamsová, poviete mi, prečo nepíšete na papier formátu A4 ako ostatní? Nepríde Vám to praktickejšie a prehľadnejšie? Z týchto poznámok sa predsa budete učiť na maturitu", zavŕta do mňa svoje hnedé oči a po chvíli začne listovať poznámkami, aby ma mohol začať skúšať. Konečne, pretože už ma z tých podpätkov naozaj bolia chodidlá. Už sa neviem dočkať, kedy usadím časť svojho "luxusného tela", ako ho pán profesor zakaždým nazýva, na druhú stranu prednáškovej miestnosti na stoličku s mäkkým polstrovaním.

Mlčím a pozerám do okien, za ktorými leje ako z krhly. Ako rada by som tam teraz vybehla a roztancovala sa ako lesná víla. Teda, nieže by som tak vedela tancovať, no človek niekedy naozaj dostane skvelý, no zároveň aj strelený nápad, ktorý by stálo za to vyskúšať. Samozrejme len vtedy, ak vyškrtneme všetky contra aspekty. Pri neustálom myslení na následky by to už nebola taká sranda.

Mechanicky odpovedám na otázky naspamäť naučenými vetami, vôbec nevnímajúc ich spojitosť s učivom, či akúkoľvek súvislosť s predchádzajúcou a následujúcou otázkou. Len kecám, kecám a keď neviem, rovno poviem že netuším a nasleduje ďalšia otázka.
Pri poslednej argumentujem a gestikulujem, akoby som skúšala pantomímu, no ako sa zdá, moje myslenie a argumentácia sa uberajú správnym smerom. Nakoniec si zmorene sadám na svoje miesto s B+ vo vrecku. O nič lepšie a o nič horšie, než posledný test. Snáď to tých posledných pár týždňov do konca letného semestra nepokazím. Zajtra dvojhodinový test z francúzštiny. Dúfam, že to prežijem.

***

To bol teda deň. Profesori sú niekedy otravnejší než muchy či osiny v zadku. A to hlavne v dňoch, keď si zmyslia, že chcú skúšať. A ako na potvoru, nás musí učiť dejepis práve riaditeľka. Ženská, ktorá neznesie akékoľvek reptanie. Normálne ľutujem jej muža aj Bena, jej syna. Vážne to s ňou musia mať ťažké...

Konečne si však môžem vydýchnuť. Mám po škole, takže je čas na hodiny jazdenia, na ktoré ma zahlásila matka. Síce tréningy mi začali už v januári, ešte ani raz som tam nebola. Veď prečo aj? Času bolo sakramentsky málo a mojej chuti sa tam dopraviť na bicykli, keďže obaja rodičia sú neustále v práci, ešte menej. Dnes však so sebou beriem Markusa, ktorý sa doma vrcholne nudí a potrebuje trochu rozprúdiť krv. Tak som mu teda navrhla, aby išiel so mnou. Aspoň bude zábava a ja sa nebudem cítiť sama. Navyše, nemôže to byť také zložité...

Vybrala som teda z garáže svoj červený horský bicykel a namierila som si to po hlavnej ceste priamo k Loganovcom. Len dúfam, že pán Logan nebude doma. Po tej šaráde čo som predviedla minule, sa mu asi nikdy v živote nebudem vedieť pozrieť do očí. Otvoril mi oči a zároveň svoje srdce plné ľudskosti. Ukázal mi, aký je jeho syn, nie Mark , ten veľký frajer, ktorého stretávam denno-denne na chodbách školy.

Premávka bola rušná, vozovka našťastie už strácala na vlhkosti, inak by som to dnes s týmto strojom neriskovala. Na svete neexistuje jeden jediný dopravný prostriedok, ku ktorému by som mala takú plnú dôveru ako ku vlastným nohám. Možno niekedy zabolia, no zatiaľ jediné ma nesklamali.Čo je však zaujímavé, na ľudí okolo seba sa spolieham až príliš často. Kde je vtedy moja dôvera v samú seba a moje schopnosti.

Sedieť po dlhom čase opäť na bicykli a byť tou, čo ho vedie, nielen sa vezie, bolo naozaj zvláštne. Človek by čakal, že niečo také, ako je bicyklovanie sa rýchlo zabudne ako všetko, čo sa nerozvíja tréningom, ale opak je pravdou.
Milovala som vietor vo vlasoch a slobodu. Voľnosť, ktorú mi dávala rýchlosť a svišťanie vzduchu vynahradzovala roky strávené v okovách spoločenských pravidiel a nelásky mojich rodičov. Do žíl sa valil adrenalín ako pri paraglidingovom zoskoku, keď som letela bez brzdenia dolu kopcom. Možno už chápem, prečo je Markus taký blázon do cyklistiky.

Zhlboka som sa nadýchla a pár metrov od jeho domu som pomaličky, naozaj pomaly začala stláčať brzdy a skladať nohy na zem. Neznášala som brzdenie nohami, no naozaj som nemala v úmysle bozkávať zem.

"Rýchly manéver, to ti musím uznať", objavil sa za mojím chrbtom zrazu Markus a ja som od ľaku vykríkla.
"Ježiši, skoro som dostala infarkt. Musíš sa zakrádať ako zlodej?" Srdce mi išlo preraziť svojimi nárazmi hrudný kôš.
Ten blázon sa však namiesto ospravedlnenia začal rehotať. Naozaj typické...
"Ke-keby s-si-i sa vi-videla", dostal zo seba so smiechom, div sa neváľal na zemi a nechytal za brucho.
Urazene som odfrkla." Tak ideme, alebo čo?" Nasadla som na bicykel a odrazila sa.

Chvíľu za mnou pozeral, nepochybne na môj zadok, a potom už aj on poriadne šliapol do pedálov jeho bicykla, aby ma dobehol. Za pár sekúnd už bol na mojej úrovni.
"Dáme preteky?" navrhol a ja som jeho návrh s úsmevom prijala. "Tak sa ukáž, chlapče..." Nemohla som si to odpustiť. Prehodila som na šestku a kopla do vrtule. Nenechám ho predsa tak ľahko vyhrať. Veď nielen chlapci vedia všetko najlepšie!

Venujem RavenXMystic