Nečakané priateľstvo [Jeff The Killer Fanfiction]

Kapitola 14: Uhol pohľadu

Jeffov pohľad:

Díval som sa jej priamo do oči. Do jej pomiešaných, nerovnomerných a pritom tajuplných oči. Až teraz som si všimol, že jedno oko ma nebeský modré a hlboké ako oceán a to druhé fialové s červenou zrenicou pripomínajúce blesky počas búrky. Jej oči držali neskutočne veľa pocitov, hnevu, bolesti ale aj radostí, pokoja a lásky. Nedokázal som odvrátiť zrak, nevedel som ani ako. Mal som pocit, že už tam nebude ak to spravím. Bol som tak zabraný do vlastných myšlienok a jej zvláštnych oči, že som si ani nevšimol, že ku mne naťahuje ruku. Uvedomil som si to až keď mi ju priložila na líce. Jemne som sa zľakol a odtrhol pohľad. Jej dotyk bol tak jemný a teplý. Až teraz som si uvedomil ako nízko som k nej naklonený. Keď som sa na ňu znovu pozrel pozerala na mňa zamyslene až ustarostene. Nechápal som prečo. Ale nechcel som skaziť túto chvíľu. Svoju ruku som položil na tú jej a privrel oči. Zhlboka som sa nadýchol, stisol jej ruku a vydýchol. Ako som to spravil zaplavil ma pocit pokoja. Neviem síce prečo ale cítil som sa pri nej neskutočne pokojne, cítil som sa svoj ako by som sa nemusel hanbiť za to kým som či to vôbec tajiť. Cítil som sa po prvý raz slobodne. Zrazu sa mi chcelo neskutočne spať. Nedokázal som otvoriť oči a nohy sa mi pomaly podlamovali až sa podlomili úplne.

Nellin pohľad:

Zobudila som sa na kroky. Najprv som si myslela, že sa mi to iba zdá. Potom čo som otvorila oči som videla okolo seba iba tmu. Vedela, som že sa nachádzam v obývačke a to len z dôvodu, že sa mi ležala nepohodlne tak som usúdila, že som musela zaspať na gauči. Za ten čas čo som sledovala svoje okolie a načúvala aj tým najtichším zvukom či podozrivého som nepočula ani nevidela tak som znovu zavrela oči. V tom som to znovu počula. Tiche rytmické ťukanie. Ťuk-ťuk. Boli to blížiace sa kroky. Zostala som naďalej nehybne ležať predstierajúc, že spím. Nech to bol ktokoľvek zastal až tesne predo mnou. Energia tej osoby mi bola povedomá ale nevedela som si spomenúť skadiaľ. Jediné čo som v tej chvíli počula boli zbesilí tlkot srdca a ťažké a pritom tiché dýchanie. Začínalo mi byť nepríjemný pohľad tej osoby. Jemne som sa pomrvila a otvorila oči. A zrazu som si už ničím nebola istá. Dívala som sa priamo do ľadovo modrých oči plných bolesti. Chcela som sa uistiť, že to nieje len sen a tak som zdvihla ruku snažiac sa ho dotknúť. Nemusela som sa ani veľmi snažiť kvôli malej vzdialenosti medzi nami. Dotkla som sa jeho líca a v tom momente som vedela, že to je skutočnosť. Znova som bola tvárou tvár Jeffovy. Vyzeralo to tak že som ho svojím gestom vytrhla z myšlienok. Po ani ne sekunde sa poddal môjmu dotyku a zavrel oči. Dych sa mu upokojil a svojou rukou hladkal tu moju. Mam taký pocit že si to úplne uvedomoval ale nechcela som mu to skaziť. Vyzeral byť tak pokojný. Potom sa stalo niečo čo som vôbec neočakávala. V tom momente som mala pocit ako by sa čas spomalil. Nestihla som ani zareagovať iba som sa prizerala ako padá k zemi. Z môjho tranzu ma prebrala až hlasná rana jeho dopadu na zem.

Strašne sa vám ospravedlňujem za krátkosť časti a neskoré pridanie ale snáď sa vám bude časť páčiť. Nezabudnite zanechať like a komment a nebojte sa písať kritiku. Taktiež mi môžete z vašej dobrej vôle darovať sledovanie.  S týmto sa s vami lúčim Dámy a Pánove. Nell