Nečakané priateľstvo [Jeff The Killer Fanfiction]

Kapitola 5: Návšteva

V nedeľu ráno som sa zobudila obvyklým spôsobom a to pádom na tvrdú zem z postele. Znovu som bola obliata studeným potom. Znova som mala ten istý sen čo minulu noc. Stále som nemala potuchy o koho ide a prečo sa mi o ňom sníva. Veď to ani nedáva zmysel. Obvykle keď sa mi niečo také sníva vždy vidím jeho tvár alebo ho spoznám podľa jeho energie, ktorú ma každý odlišnú. Neexistujú na svete dve rovnaké. Pomaly som sa zdvihla zo zeme a zamierila do kuchyne. Blížila som sa k schodom, keď ma to trklo. Niečo tu nesedelo. Niečo nebolo správne. Okamžite som spozornela. Jemne som sa prikrčila a pomalí popri stene zišla dole schodmi. Na poslednom schode som sa zastavila a ostal na ňom stať. Zo zadu som bola krytá stenou a mala som dobrý výhľad na celu obývačku. Očami som pre skenovala každý jej kút. Keď som sa uistila, že v nej nik nieje jemnými pohybmi som sa otočila k nej chrbtom. Teraz som sa dívala do kuchyne. Znova som celú miestnosť pre skenovala. Nič. Odľahlo mi ale iba na chvíľu. V dome bolo cítiť zvyšky tej zvláštnej energie, ktorú som cítila v tom dome. Tak tiež som cítila hnusný zápach. Bola to zmiešanina potu a krvi. Pomaly som zišla posledný schod a vybrala sa do kuchyne. Nevidela som nič nezvyčajne, keď zrazu niečo zachytilo môj pohľad. Bol to kus papiera, presnejšie zdrap umiestnený na chladničke. Bol celý špinavý a od krvi, jemne pokrčený, na rohoch potrhaný. Text bol tiež napísaný krvou. Nebolo to dvakrát čitateľne pretože sa niektoré slova rozmazali. Nato, že vyzerá byť starší ma strašnú gramatiku a o rukopise ani nehovorím. Niektoré písmenka dokonca neboli ani správne napísane. Ale po niekoľkých minútach luštenia sa mi podarilo prečítať odkaz. Stálo v ňom:

Drahá Nell,

keď spíš vyzeráš rozkošne. Taktiež máš pekný dom. Prepáč, že som ťa nezobudil ale nechcel som ťa otravovať. No nemusíš sa báť znovu sa uvidíme.

                                                                                                                                                               Jeff

Ten odkaz ma nahneval. Ako sa opovažuje vkročiť do môjho domu a sledovať ma ako spím. Ale najviac na tom celom ma zarazilo, to že som sa nezobudila. Mám veľmi ľahký spánok. Vždy sa zobudím čo len pri najmenšom hluku a to nehovorím o osobe stojacej nado mnou. Ale čo bolo na tom najdivnejšie bolo to, že ma nezabil keď mal tu možnosť. Z toho všetkého rozmýšľania ma začínala bolieť hlava a žalúdok ma tiež upozorňoval nato, že som ešte nič nejedla. Tak som odkaz vrátila na jeho pôvodne miesto no ešte predtým som tam dopísala slova „Neviem sa dočkať". Mala som pocit,že sa dnes v noci vráti. Potom som si dala rýchle raňajky a vrhla sa do bežnej rutiny. Po raňajkách som si mala ľahký tréning. Spravila som iba zopár kondičných cvikov a precvičila si niekoľko útokov a obranu pomocou dlhej palice. Ako obvykle, keď som skončila bol čas obeda. Dala som si iba ľahké jedlo. Potom som sa vybrala na prechádzku. Prechádzala som sa po mojej obvyklej trase, ktorá viedla popri lese. Začínala jeseň a listy sa pomaly zafarbovali do zlatistých farieb. Niektoré dokonca už lenivo ležali na zemi a praskali mi pod nohami. Chodníček ma zaviedol až na vrch útesa, ktorý sa nachádzal nad mestom. Na kraji útesu som si sadla do mäkkej trávy, nohy mi prevísali z jeho okraju a ja som len v tichosti relaxoval. Už som to potrebovala. Myseľ sa mi konečné upokojila a usporiadala som si myšlienky. Dokonca sa mi podarilo zabudnúť na všetky zle udalosti, ktoré sa udiali po návšteve toho domu. Slnko pomaly zapadalo a vytváralo nádhernú scenériu. Slnečné oranžovo žlté lúče sa odrážali do všetkých strán od okien na budovách čim sa vytvoril dojem ako by všetky budovy v meste boli čierne. Ľutovala som, že som si nevzala zo sebou svoj skicár. Ten pohľad bol naozaj dych berúci. Keď slnko úplne zmizlo za obzorom rozhodla som sa isť domov.

Domov som sa vrátila za tmi. Keď som stála pred vchodovými dverami ako prvé som si všimla, že predné neboli zamknuté aj keď som ich pred odchodom zamkla. Nemusela som ich ani skúšať pretože neboli úplne zavreté. Okolo zámku boli viditeľné škrabance ako by sa osobe, ktorá ich odomykala triasla ruka. Taktiež okolo neho boli krvavé šmuhy, ktoré sa nachádzali aj na kľučke. Krv už začínal zaschýnať čo znamenalo, že sa to stala asi hodinu do zadu. Pomaly som otvorila dvere a jemne nakukla dnu. Pozerala som sa do chodbičky. Na zemi boli male kvapky krvi, ktoré sa postupne zväčšovali a viedli k malej mláke. Na jednej zo stien bola krvava šmuha. Keď som nič ďalšie nezvyčajne nevidela vstúpila som dnu úplne a potichu zavrela dvere. Chvíľu som sa sústredila. Cítila som iba slabú ozvenu energie čo sa stáva keď niekto spí alebo je v bezvedomí. No nevedela som ju vďaka tomu rozpoznať čo ma jemne znervózňovalo. V dome sa taktiež znovu nachádzal ten hnusný zápach krvi, ktorý som celé ráno vyvetrávala. Spravila som krok dopredu potom ďalší a ďalší. Po zopár krokoch som videla do vnútra obývačky. Čo som v nej uvidela mi vyrazilo dych.

Ospravedlňujem sa za krátkosť časti a gramatické chyby. Ďakujem za každý vote a komment. Prosím o spätnú väzbu ako sa vám príbeh zatiaľ páči za odpoveď vopred ďakujem.