Nečakané priateľstvo [Jeff The Killer Fanfiction]

Kapitola 18: Koniec

„Tak čo chceš vedieť?" Táto otázka ma vytiahla z myšlienok a spomienok a vrátila späť do reality. V Hlave mi jemne búšilo a z spomienok som mala jeden veľký chaos, no nedala som na sebe nič vedieť. Obzrela som sa za neznámym, ktorý sa pozeral z okna. Vonku už bola tma a jedine svetlo bol mesiac v splne, ktorý zvýraznil jeho bledú pokožku a rozžiaril dve červené botky znázorňujúce oči.

„Za prve meno a za druhe vezmi ma domov." Ako náhle som dopovedala začala som ho prepaľovať pohľadom. Na odpoveď sa ku mne otočil a pohľad mi oplatil. Díval sa mi priamo do oči keď v tom zrazu spanikáril, spravil pár krokov do zadu a takmer zakopol. Zmätene som sa naň zadívala a chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila čo sa stalo. Zmenila som farbu oči, čo teraz bolo ako detská hra. Musím si na to začať dávať pozor. Energia, o ktorej som doteraz nevedela sa odomkla. Divoko sa vo mne zmietala a drala na povrch. Bola ako uväznené divoké zviera. Mala som čo robiť aby som ju udržala pod kontrolou a cela táto situácia tomu nepomáhala. Zhlboka som vydýchla a povedala: „Počuj nechcem problémy ak mi nechceš nič prezradiť fajn nemusíš ale aspoň ma vezmi domov. Jeff by mal byť už pri vedomí a je mi viac než jasne že sa s ním chceš porozprávať." V očiach mu zaiskrilo a bolo mi jasne že konečne sme sa na niečom zhodli.

Jeffov pohľad:

Nemusel som ani otvoriť oči a bolo mi jasne že je niečo v neporiadku. Pamätal, som si že som prišiel k Nell domov a potom skolaboval. Vedel, som že tu predtým panovala príjemná a pokojná nálada no teraz sa vzduchom niesla statická elektrina a to neveštilo nič dobrého. Pomaly som otvoril oči a rozhliadol sa. Následne som sa postavil. Nikde nikto čo ma iba viac znervóznilo. Dúfal som že sa nič nedeje a že iba som paranoidny. Ešte raz som sa poriadne poobzeral. Keď zrazu vzduch v miestnosti zhustol. Bolo mi jasne, že niekto prichádza a tak som sa rýchlo schoval za gauč a vyčkával. Znehybnel som úplne keď som začul zasvišťať vietor.

„Ako si sem vôbec trafil predtým, keď teraz si na to teraz potreboval tri pokusy." zaznel v tichu dievčenský hlas.

„Z toho ma neobviníš pretože čiasi divoká energia ovplyvnila teleportáciu." odpovedal mužský hlas rozladene. Obe hlasy mi boli povedome iba som ich nevedel zaradiť.

„Nemám divokú energiu." v hlase som zachytil náznak hnevu. Zatiaľ som nemal dosť odvahy na to aby som sa pozrel kto tam je. V miestnosti sa rozhostilo ticho a mne bolo jasne že obaja vedie presne kde som.

„Jeff ?" V tichu ostala visieť otázka na ktorú som nemal odvahu odpovedať. Keď som neodpovedal ozvali sa tiche kroky. Zneli donútené ako by sa ozývali len preto aby som ich počul. Každým úderom srdca boli bližšie. Snažil som sa nahmatať v bunde nôž no márne. A tak mi ostávala iba jedna možnosť. Jemne som sa pootočil aby som videl na roh. Vo chvíli keď som uvidel za rohom nohu vrhol som sa naň. Osobu som chytil za kotník a potiahol. Ozval sa dopad na čo som si na osobu sadol. Spopod mňa sa na mňa dívali pár oči ohromných farieb.

„Nell?" spýtal som sa zmätene. Po mojej pravej strane sa niekto mihol. Pozrel so sa tým smerom a uvidel som Bena. Opatrne som sa posadil na bok na čo sa posadila aj Nell. Nič som už nechápal.

„Môžeš sa vrátiť. Slenderman bol porazený." Táto veta mi stačila. Boli sme voľný.

Ospravedlňujem sa za ten koniec, ale mienim začať pracovať na novej knihe.